Assassin's Creed Odyssey: Fate of Atlantis (RECENZIA, epizóda 3.) – Judgement of Atlantis

V priebehu júna vyšla druhá epizóda rozšírenia Fate of Atlantis, ktorá plynule nadväzuje na predchádzajúci diel s názvom Fields of Elysium. Predposledná časť druhého DLC nás zavedie rovno do podsvetia a hneď na začiatku bohužiaľ opäť ukazuje, že epizodické členenie je možno vhodné pre seriály, ale v rámci hier ide o ťažké vody, ktoré zvládnu skrotiť len tí najlepší námorníci a medzi tých bohužiaľ Ubisoft rozhodne nepatrí.

Samotný úvod Torment of Hades je totiž venovaný bossfightu s trojhlavým psom Kerberom a rozhodne nejde o nič jednoduché. V mojom podaní išlo o úlohu vyložene frustrujúcu, predstavte si totiž, že po šiestich týždňoch musíte hneď naskočiť do ťažkého súboja, ktorý zároveň trvá pomerne dlho. Assassin's Creed Odyssey vyšlo pred deviatimi mesiacmi, takže je nepravdepodobné, že by ho niekto aktívne hral aj po takom čase, ešte keď predchádzajúca epizóda neponúkla skoro žiadne vedľajšie misie. Bossfight ihneď na začiatku ďalšej časti, kedy sa pravdepodobne po niekoľkých týždňoch opäť zžívate s ovládaním, sa mi tak zdá ako veľmi veľký prešľap.

Torment of Hades sklame príbehom aj nelogickosťou

Kerberos bohužiaľ strážil vchod do podsvetia a jeho smrť nechala bránu nestráženú, čo samozrejme naštve samotného Háda. Ten je ochotný Alexiovi (poprípade Cassandre, veď už to poznáte) odpustiť tento hrozný čin v prípade, že mu pomôže nájsť štyroch udatných bojovníkov, ktorí by strážili ďalšie štyri brány. To je celý príbeh, pričom o nejakej zápletke tu v podstate nemôže byť reč a ak som v prípade Fields of Elysium chválil využitie príbehových volieb a vetvených dialógov, tentoraz na nich autori takmer zabudli, a celá epizóda je presne tak priamočiara, ako na vás z tohto opisu pôsobí.

Celkovému dojmu nepomáha ani vágnosť príbehu alebo neschopnosť ho nejako vysvetliť či ho aspoň urobiť zaujímavým. Možno ste na to už po tých týždňoch čakania zabudli, ale rovnako ako v prípade predchádzajúcej epizódy je dejiskom hry virtuálna simulácia, ktorú vytvorila Elythia z Prvej civilizácie. Bohužiaľ po dohraní Torment of Hades absolútne netuším, aký celá eskapáda s Hádom mala význam a už ani nehovorím o do očí bijúcich medzerách v príbehu. Napríklad Kerberos sa do Tartaru dostal len pár minút pred Alexiom (viac z dôvodu spojlera neprezradím), takže kto strážil bránu predtým a prečo je teraz zrazu celé podsvetie v troskách, keď je Kerberos po pár minútach svojej služby mŕtvy? A kto doteraz strážil tie ďalšie štyri brány?

Torment of Hades navyše viac ako kedykoľvek predtým ukázalo, že autori nevedia pracovať s postavami. V rámci štvorice udatných bojovníkov, ktorých máte poraziť a donútiť ich k službe pri Hádových bránach, sú také ikony, ako Perseus alebo Herakles. Legendy Gréckych bájí v priebehu súboja skvele rečnia, ako ich nijaký smrteľník nedokáže poraziť a čo všetko počas svojho života dokázali. Lenže po zasadení poslednej rany zrazu nepovedia jediné slovo. Dovtedy tak hrdí bojovníci len zakrývajú na znak súhlasu a odoberú sa k svojej bráne. Trápnosť a nelogickosť z týchto okamihov strieka viac ako krv z čerstvo prepichnutého Rimana.

Menšia mapa, ale viac obsahu

Fields of Elysium nastavilo latku vizuálneho štýlu veľmi vysoko. Nebeský raj vyzeral nádherne, a ja som vďaka tomu strávil vo foto editore desiatky minút. Od podsvetia sa tak nejako očakáva, že bude plné špiny a medzi dovolenkové destinácie asi patriť nebude, ale zase až takú šedivosť a nudu som nečakal. Skoro som mal pocit, že došlo ku grafickému downgradu, pretože aj samotné textúry zrazu vyzerali ohavnejšie a viac rozmazané. Celkovo ma podsvetie vôbec neoslovilo, hoci niektoré miesta si vyhotovenie screenshotu nakoniec zaslúžia.

Prvotné pozlátko Elysia ale prekonáva podsvetie v hustote dediniek a herného obsahu. Mapa Tartaru je menšia, takže nemusíte prekonávať tak rozsiahle vzdialenosti a pribudlo tiež niekoľko vedľajších misií, ktoré sú zviazané najmä s postavou Chárona. Prievozník má totiž problémy so svojimi cestujúcimi, a tak si pre nás pripravil niekoľko vcelku zaujímavých a našťastie tiež rozmanitých úloh. Ani to vám ale nezabráni v dohraní celého prídavku za približne 3 hodiny. Rovnako ako v prípade Fields of Elysium tak platí, že vedľajších questov mohlo byť ešte o niečo viac.

Torment of Hades prináša nové skilly aj vybavenie

Okrem neopozeraného prostredia potom tradične nechýbajú ani nové zbrane a brnenie. V rámci príbehu budete musieť zozbierať novú kolekciu špeciálnej výbavy, ktorá vám umožní dostať sa do miest, kam inak nie je možné vkročiť. Bohužiaľ táto zručnosť je zároveň špeciálna setová vlastnosť daného brnenia a okrem oblasti tejto epizódy je absolútne na nič, čo je trošku škoda. Ani tentoraz samozrejme nechýbajú noví nepriatelia. Respektíve nepriatelia sú rovnakí, ale bojovať s nimi musíte odlišne. Pretože je totiž po zabití Kerbera vstup do podsvetia nestrážený, omylom sa do neho dostávajú aj duše, ktoré tam byť nemajú, a tak je pred útokom na niektoré protivníkov nutné vstúpiť do inej dimenzie, čo funguje ako zaujímavé spestrenie.

Rovnako ako Fields of Elysium ponúka aj druhá epizóda tri vylepšenia pre existujúce skilly, z ktorých tak vznikne podstatne silnejšia verzia s často inými možnosťami. Jedna z modifikácií vám umožní vytvárať vybuchujúce šípy, ktoré fungujú ako automatické pasce, zatiaľ čo tá ďalšia vás vymrští do vzduchu a spomalí čas, čo sa dá vhodne skombinovať s ďalšími špeciálnymi schopnosťami. Posledná potom upraví klasické obnovenie zdravia takým spôsobom, že vám síce ukazovateľ života nedoplní, ale stanete sa na pár sekúnd nezraniteľnými. Ide o novinky rozhodne zaujímavé, a kto sa im chce venovať, môže s ich pomocou vytvoriť aj nové súbojové štýly.

Druhá epizóda Torment of Hades nie je vyslovene prepadákom, ale nedokážem sa ubrániť pocitu, že je len akousi výplňou či zle zvládnutým spojovníkom s treťou a záverečnou epizódou. Ak si z nej totiž máme niečo odniesť, tak to, že autori po všetkých tých rokoch stále nevedia zaobchádzať s príbehom či postavami, a ak sa chce Assassin's Creed označovať ako akčné RPG, tieto prvky by malo zvládať.

Táto recenzia bola napísaná pre Xbox One X verziu.

• Zdroje: Vlastné

Obsah recenzie Assassin's Creed Odyssey: Fields of Elysium (Xbox One X)

1. Assassin's Creed sa opäť ponára do mýtov a bájí
2. Fields of Elysium trpí nejasným úvodom
3. Druhé DLC boduje najmä novým prostredím
4. Fate of Atlantis láka na intrigy a zradu
5. Začiatok dobrý, uvidíme sa o šesť týždňov
6. Recenzia Assassin's Creed Odyssey: Fate of Atlantis: priebežné hodnotenie
7. HW nároky pre Assassin's Creed Odyssey PC

Assassin's Creed sa opäť ponára do mýtov a bájí

• Recenzia (ep. 1): 6. 5. 2019 • Autor: Filip Němec

Prvé trojdielne DLC odkazujúce na príbehy okolo vôbec prvého nositeľa Skrytej čepele sklamalo obsahom, formou ale jednoducho tiež tým, že sľubovaná porcia informácií o asasínoch sa pred nami schovala rovnako dobre ako Alexios plížiaci sa alejou olivovníkov. Rozšírenie Legacy of the First Blade bolo prinajmenšom priemerné a predovšetkým neponúklo to, čo sme všetci chceli – nové pieskovisko, kde by sme sa mohli hrať. Samozrejme nie je pravidlom, že každé DLC musí priniesť novú hernú mapu, ale po (v mojom prípade) sedemdesiatich hodinách v starovekom Grécku skrátka čakáte niečo nové.

Presne to konečne ponúka DLC Fate of Atlantis, ktoré bude taktiež rozdelené na tri menšie epizódy, avšak už v tej prvej sa pozrieme do úplne nového sveta. Úvod síce prebehne ešte v starom Grécku, ale čoskoro sa spustí eskapáda udalostí, ktoré vás vhodí do Elysia, ktoré sa v Assassin’s Creed Odyssey predstavuje vo svojej klasickej forme z gréckej mytológie. Elysium je totiž síce časťou podsvetia, ale je určené udatným hrdinom a obľúbencom bohov, ktorí tu v prostredí pripomínajúcom raj a za nikdy nekončiacej jari spokojne žijú.

Fields of Elysium trpí nejasným úvodom

Bohužiaľ to nie je tak jednoduché, samotný úvod Fate of Atlantis je totiž až úmorne zložitý. V rýchlom slede hra prepína medzi linkou odohrávajúcou sa v skutočnosti, kde hráte za Laylu Hassan a opäť ide o menej zábavné misie, kde iba šplháte. Potom sa zase na chvíľu prepnete späť na Alexia/Cassandru, niekam dobehnete a opäť sa cez dlhú načítaciu obrazovku vraciate k Layle. Druhé rozšírenie je tak viac prepojené so súčasnosťou, čo sa hra snaží vysvetliť, avšak neustále sa pracuje s detailmi z príbehu, ktorý sa odohrával v pôvodne hre, ktorá vyšla pred pol rokom, a tak budete mať v prvej hodine pekný zmätok v tom, čo práve robíte, prečo to robíte a ako to zapadá do celej série.

Všetko ešte skomplikuje fakt, že sprievodcom sa vám stane Alethea, členka národa Isu, ktorému séria dáva prezývku tiež Prvá civilizácia. Práve Alethea z nejakého dôvodu usúdi, že bude vhodné vytvoriť len počítačový model Elysia, a tak sa v koži Alexia či Cassandry vydávate do tuplovanej simulácie. Najskôr do anima, v ktorom Layla prežíva to, čo Alexios a potom v koži Alexia vstupuje do ďalšej simulácie, ktorú vytvorí Alethea. Aby sa v tom Zeus vyznal!

Bohužiaľ mierne chaoticky pôsobí aj príbeh, ktorý sa točí okolo zvrhnutia Persephone, ktorá Elysiu, do ktorého sa pozriete, vládne. Pustíte sa tak do osnovania mnohokrát veľmi prepletených intríg a strategických spojenectiev, ktoré môžu niekedy pôsobiť trošku zmätočne, ale na pomery gréckych bohov sa to vcelku hodia. Okrem Persephone stretnete napríklad Hermesa Trismegistosa a ďalšie ikony gréckej mytológie, pričom reč bude tiež o Hádovi a Tartarovi. Trošku ma však mrzí, že sa práve s gréckymi eposmi autori nepohrali viac. V prípade DLC na Origins si totiž vyskúšali, že plne sa ponoriť do obľúbenej mytológie je presne to, čo hráči chcú.

Druhé DLC boduje najmä novým prostredím

Ak ste hrali Odyssey aj Origins, iste viete, že sila tejto série netkvie v príbehu či dobre napísaných dialógov (z tých vám bude opäť krvácať z uší a šikovne ich budete preskakovať), ale v obrovskom otvorenom svete. Elysium je oproti Grécku z pôvodnej hry samozrejme mnohonásobne menšie, ale voči iným rozšíreniam môže pôsobiť takmer ako samostatný titul. V Ubisofte navyše dizajnéri pustili z reťaze a tí kreatívne vyčíňali ako trojhlavý pes Kerberos. Elysium tak úplne vystihuje popis posmrtného raja, kde jar nikdy nekončí, lúky plné pestrofarebných kvetov striedajú blankytne modré potôčiky, a keď od ich brehov vzhliadnete hore, uvidíte honosné akropole plné najpompéznejšej gréckej architektúry.

Kompletne nové prostredie so sebou prináša aj nových nepriateľov, ktorí majú úplne odlišný štýl boja a predovšetkým iné (ďaleko fantastickejšie) schopnosti. Zabudnite na Aténčanov a Sparťanov, ktorých máte po desiatkach hodín v pôvodnej hre naštudovaných od hlavy po päty. To isté sa týka aj zbraní a nových setov brnení, pričom tým najlepším je samozrejme nová kolekcia elitného pancierovania z kovovýroby samotného národa Isu. Tomu všetkému potom zdatne sekundujú nové skilly, ktoré vás donútia mnohokrát od podlahy prekopať celý skillset a obmeniť herný štýl.

Fate of Atlantis láka na intrigy a zradu

Rozdielom oproti predchádzajúcemu rozšíreniu je tiež väčší dôraz na dialógy a vetvenia príbehu. Nechcem vám mazať tzatziky okolo úst, texty sú stále tak zle napísané ako v Origins alebo Odyssey, ale následky vašich volieb tú sú konečne zase poznať. Niekedy sa odchýlite viac, inokedy sa napríklad len dozviete nejakú informáciu a daná situácia dopadne prakticky rovnako, ale po celý čas máte pocit, že opraty príbehu držíte pevne vo svojich rukách. Ostatne, ako som už naznačil, celý príbeh je o osnovaní zrád, pomste a zvrhnutí vlády, takže sa tu kľučky a skratky v dialógoch priamo ponúkajú.

Pochváliť treba Fate of Atlantis tiež za hernú dobu, ktorá je oproti jednotlivým epizódam predchádzajúceho prídavku niekoľkonásobná. Pokiaľ pôjdete čisto po príbehu, môžete sa tešiť na približne 8 hodín herného času, podľa vašej šikovnosti a zvolenej obtiažnosti. Osobne som však pri pohľade na Elysium čakal ešte viac. Z nepochopiteľných dôvodov ale v tomto novom prostredí nenájdete jedinú (!) vedľajšiu misiu či ďalšie dobrovoľné aktivity, ako sú truhly alebo divoké zvieratá na polapenie. Elysium je úplne nelogicky prázdne a vďaka tomu Fate of Atlantis tiež neponúka toľko bojov ako pôvodná hra a na hromadnú bitku si budete musieť počkať až do samotného konca.

Začiatok dobrý, uvidíme sa za šesť týždňov

Je na tom Fate of Atlantis lepšie, než predchádzajúce rozšírenie? Určite áno. Ku kvalitám Assassin’s Creed Origins: Curse of the Pharaohs sa však stále nepribližuje. Záležať bude samozrejme na tom, čo si autori nachystali na druhú epizódu, ktorá by mala doraziť zhruba za šesť týždňov. Osobne som veľa zvedavý, ako sa podarí ďalšej epizóde nadviazať, pretože Fields of Elysium skončilo takým spôsobom, že som si myslel, že ide o nejaký bug. V polovici cutscén sa všetko preruší a koniec. Jednoducho si počkaj, drahý Alexie (či drahá Cassandra, však už to poznáte). Ak sú moje odhady správne, Alethea pripravila ďalšie dve simulácia a z Elysia sa tak pravdepodobne pozrieme rovno do Tartaru. Zbohom rozkvitnuté lúky a poletujúce motýle.

Táto recenzia bola napísaná pre Xbox One X verziu.

• Zdroje: Vlastné