• Autor: Jan Vavřík
V čase, keď sa výrobcovia predbiehali v tom, kto príde s odvážnejším tvarom, farbou alebo čistokrvným výstrelkom, vznikali zariadenia, ktoré dnes pôsobia skôr ako rekvizity z paralelného vesmíru než ako mobilné telefóny. Niektoré „vizionárske“ retro modely dnes vnímam najmä ako zdroj úprimného pobavenia a dôkaz, že aj veľké značky občas zakopnú o vlastnú fantáziu.
Dnes, keď sa pozrieme na súčasné smartfóny, pôsobí väčšina z nich ako dokonale vyhladené placky bez výraznej identity. Technicky sú skvelé, no vizuálne aj pocitovo splývajú do jedného celku. Kedysi to však bolo iné.
Každá značka hľadala vlastnú cestu. Nokia skúšala odvážne tvary a hravé materiály, BlackBerry stavalo na nekompromisných klávesniciach a pracovnom štýle, Siemens sa nebál technických ani ergonomických experimentov. Samsung chrlil výrazné dizajnové rady, Sony a Sony Ericsson stavili na čistý, industriálny vzhľad a multimédiá, LG sa pohrávalo s netradičnými konštrukciami a HTC pridávalo prémiové materiály aj prvé náznaky inteligentnej budúcnosti.
Práve táto odvaha dávala vtedajším mobilom dušu. Nie každý nápad však bol gólom do bránky. Niektoré telefóny doplatili na to, že dizajnéri dostali až príliš voľnú ruku a funkčnosť zostala v úzadí. A práve na tieto kúsky sa dnes pozrieme – modely, ktoré chceli šokovať, byť iné a zapamätateľné. To sa im bezpochyby podarilo, len často úplne inak, než ich tvorcovia zamýšľali.
Retro spomínanie totiž nie je len o ikonách a legendách, ale aj o odvážnych prešľapoch, bez ktorých by bola mobilná história podstatne menej zábavná. Nepodarených telefónov by sme našli celý rad, no ja sa držím len tých, ktoré mi skutočne prešli rukami – či už som ich vlastnil, krátko používal alebo sa ich aspoň na chvíľu dotkol. A keďže oficiálnych snímok je ako šafranu, pozývam vás na malé, rýdzo osobné videospomínanie.
Nokia 7600, uvedená v roku 2003, bola telefónom, pri ktorom si človek nebol istý, či sa pozerá na mobil, alebo na rekvizitu z futuristického filmu. Tvar listu (prípadne kvapky) popieral všetko, na čo boli používatelia zvyknutí, a klávesnica rozosiata okolo displeja pôsobila skôr ako dizajnový žart než praktické riešenie.
Písalo sa na nej oboma rukami a s istou dávkou trpezlivosti – no práve táto okatá praktická slabina z nej urobila objekt túžby. Bola taká zvláštna, až bola neodolateľná. Nie preto, že by dávala zmysel, ale preto, že bola iná ako všetko ostatné vo vrecku.
Pod tým výstredným kabátom sa pritom skrýval technicky slušne vybavený telefón svojej doby. Farebný displej s rozlíšením 128 × 160 pixelov, VGA fotoaparát, Bluetooth, podpora EDGE aj možnosť prehrávania 3GP videí z nej robili plnohodnotný multimediálny prístroj roku 2003.
Lenže Nokiu 7600 si ľudia nekupovali kvôli parametrom – kupovali si ju ako manifest. Ako dôkaz, že mobilný telefón môže byť pokojne škaredý, nepraktický – a napriek tomu neodolateľne príťažlivý. A možno práve preto na ňu dnes spomínam s väčšou nostalgiou než na desiatky dokonale tvarovaných, avšak dokonale zabudnutých telefónov.
Samsung S5150 Diva sa v roku 2009 objavil ako telefón, ktorý išiel dizajnu oproti až na samú hranicu praktickosti. Oblé, netradične tvarované telo pôsobilo elegantne, no v dlani sa nesprávalo úplne priateľsky – kĺzalo, nesedelo v ruke dostatočne pevne a pripomínalo skôr módny doplnok než pracovný nástroj. Diva skrátka vyzerala inak ako bežné telefóny svojej doby, čo bolo jej najväčším lákadlom aj slabinou zároveň. Priťahovala pozornosť, ale nie vždy spolupracovala.
Tomu zodpovedal aj zvyšok výbavy. Dotykový displej a prostredie TouchWiz ponúkali základné funkcie bez ambícií konkurovať nastupujúcim smartfónom. Samsung S5150 Diva nebol telefónom na dlhé písanie ani svižnú prácu, skôr na občasné použitie a dobrý pocit z vlastníctva. V čase, keď sa mobily začali merať výkonom a výbavou, prišiel tento prístroj s opačným prístupom – byť výrazný, trochu nepraktický a napriek tomu zapamätateľný. A práve tým si vydobyl svoje miesto v histórii zvláštnych, no neprehliadnuteľných telefónov.
Séria Siemens Xelibri, uvedená na začiatku tisícročia, bola jedným z najodvážnejších – a zároveň najrozporuplnejších – experimentov v histórii mobilov. Tieto prístroje vyzerali ako hodinky, prívesky či módne doplnky a bežnému telefónu sa podobali len veľmi vzdialene. Ovládanie bolo často nepohodlné, displeje malé a písanie správ skôr skúškou trpezlivosti než každodennou činnosťou. Siemens sa však vedome vydal cestou dizajnu a exkluzivity, keď forma mala jasnú prednosť pred funkčnosťou.
Xelibri neboli určené pre masy, ale pre používateľov, ktorí chceli byť vidieť a boli ochotní obetovať praktickosť za originalitu. Séria vznikala v spolupráci s módnymi návrhármi a predávala sa aj v butikoch, nielen v obchodoch s elektronikou. Lenže práve odtrhnutie od bežných potrieb používateľov sa stalo jej najväčším problémom. Xelibri dnes pôsobí ako fascinujúca slepá vetva vývoja – dôkaz obdobia, keď výrobcovia skúšali, kam až možno zájsť, kým si ľudia povedia, že telefón má predsa len hlavne dobre slúžiť.
Nokia 3650 sa objavila v roku 2002 a okamžite vzbudila pozornosť – najmä svojou kruhovou klávesnicou, ktorá vyzerala, akoby ju niekto navrhol počas experimentu s kružidlom. Čísla rozmiestnené do oválu pôsobili efektne, no písanie SMS bolo spočiatku skôr hrou na trpezlivosť než automatickou činnosťou. Telefón sa držal relatívne dobre, ale ovládanie vyžadovalo zvyk a ochotu odpustiť mu pár ergonomických prešľapov. Nokia týmto modelom jasne ukázala, že sa nebojí riskovať – aj keby to znamenalo, že časť používateľov bude krútiť hlavou.
Pod zvláštnym zovňajškom sa však skrýval jeden z najpokročilejších telefónov svojej doby. Nokia 3650 patrila medzi prvé masovo dostupné prístroje so systémom Symbian, ponúkala multitasking, inštaláciu aplikácií a dokonca aj vstavaný fotoaparát, čo vtedy znelo takmer futuristicky. Bola to zvláštna kombinácia experimentálneho dizajnu a seriózneho technologického základu. A práve preto si 3650 pamätáme dodnes – ako telefón, ktorý možno nebol pohodlný, ale bol dôležitý. A v histórii mobilov to často znamená viac než dokonalá ergonómia.
Motorola V100 vyzerala už pri uvedení na trh ako zariadenie, ktoré sa ocitlo niekde medzi mobilom, pagerom a detskou kalkulačkou z hračkárstva. Priehľadné plasty, gumové tlačidlá a klávesnica pripomínajúca skôr herný ovládač než telefón pôsobili zvláštne aj na vtedajšie pomery. A napriek tomu – alebo možno práve preto – ju chcel takmer každý. V100 bola iná, futuristická a neprehliadnuteľná, ideálna na plagát či do vitríny, kde sľubovala budúcnosť plnú štýlu a originality.
Realita však bola výrazne prozaickejšia. Telefonovať sa dalo iba s pripojeným headsetom, pretože samotný prístroj nemal klasický reproduktor ani mikrofón na hovory. To robilo z Motoroly V100 skôr komunikačný doplnok než plnohodnotný telefón. Pridajte k tomu nepraktické nosenie a klávesnicu, ktorá rýchlo omrzela, a bolo jasno: kto ju mal, často čoskoro pochopil, že toto nie je mobil na každý deň. Napriek tomu sa z V100 stala legenda svojej doby – telefón, ktorý sme všetci chceli a ktorý nás rovnako rýchlo naučil, že nie každá dizajnová odvaha sa dobre používa.
Siemens SX1 bol presne ten telefón, na ktorý sa čakalo s ozajstným nadšením. Inteligentný mobil so Symbianom v čase, keď to nebola samozrejmosť, výbava na úrovni vtedajšej špičky a najmä pocit, že držíte v ruke niečo výnimočné. Ja som ho mal. A dodnes si pamätám moment, keď sa mi dostal do rúk prvýkrát – radosť a veľké očakávania. Lenže potom prišla realita. Klávesnica rozdelená po stranách displeja vyzerala futuristicky, no pri písaní SMS sa menila na ergonomickú pascu. Prsty hľadali tlačidlá, palce sa plietli a každá správa bola malý súboj s vlastným telefónom.
Nutné uznať, že technicky bol telefón skvelý – Symbian S60, multitasking, slušný displej, Bluetooth, rádio aj fotoaparát. Všetko fungovalo tak, ako malo. Lenže už spomínané písanie, základná denná činnosť, bolo naozaj utrpenie. Akoby vám niekto dal skvelé športové auto a volant umiestnil dozadu. Napriek tomu na Siemens SX1 spomínam vlastne rád. Nie preto, že by bol pohodlný, ale preto, že bol odvážny. Telefón, ktorý chcel byť iný, bol iný – a občas tým svojho majiteľa doháňal k šialenstvu. A možno práve preto si ho pamätám dodnes.
Nokia N‑Gage bola presne ten typ zariadenia, na ktoré sa človek teší mesiace dopredu. Spojenie hernej konzoly a telefónu znelo na začiatku tisícročia ako splnený sen – najmä pre tých, ktorí vyrastali na pixelovom hadovi a vreckovom Game Boyi. Aj ja som sa tešil. Veľmi. Realita však prišla rýchlo a bez milosti. Telefonovanie bokom priloženým prístrojom k uchu pôsobilo, akoby ste si objednávali pizzu cez diaľkový ovládač, a okolie sa tvárilo, že ste práve objavili nový spôsob, ako sa zosmiešniť na verejnosti.
Herná časť pritom vôbec nebola zlá, no aj tu Nokia dokázala všetko trochu skomplikovať. Výmena hier znamenala vybrať batériu, ovládanie chcelo zvyk a ergonómia bola… špecifická. N‑Gage tak skončila ako zariadenie, ktoré chcelo robiť všetko, ale nič nerobilo úplne dobre. Ako švajčiarsky nôž, ktorý má dvadsať funkcií, lenže všetky trochu nepohodlné. Napriek tomu na ňu dnes spomínam s nostalgiou – ako na veľkú myšlienku, ktorá prišla príliš skoro a v príliš podivnom tele.
Nokia 2650 patrila k tým telefónom, pri ktorých dizajn okamžite prebil všetko ostatné. Véčko bez vonkajšieho displeja malo hladké, oválne tvary, ktoré mnohým pripomínali dámsku hygienickú pomôcku – a keď sa toto prirovnanie raz objavilo, model sa ho už nikdy nezbavil. Telefón pôsobil skôr ako plastový predmet z drogérie než ako elektronika, a to aj na dobu, ktorá bola na odvážne experimenty pomerne bohatá.
Po funkčnej stránke išlo pritom o úplný základ. Volanie, SMS, jednoduchý vnútorný displej a žiadne ambície navyše. Nokia 2650 nebola zlá tým, čo vedela, ale tým, ako vyzerala. Zapísala sa do pamäte nie kvôli technológiám, ale kvôli tvaru, ktorý vyvolával úsmev aj rozpaky zároveň. Je to presne ten typ telefónu, ktorý fungoval spoľahlivo, no nikdy sa mu nepodarilo uniknúť jednej jedinej asociácii – a tá ho definovala viac ako čokoľvek iné.
Nokia 7380 bola telefónom, ktorý sa ani nesnažil tváriť prakticky. Už na prvý pohľad pripomínala luxusný rúž alebo módny doplnok z kabelky, nie zariadenie na každodennú komunikáciu. Displej bez klasickej klávesnice, dotykové ovládacie plôšky a celkovo pretiahnutý tvar dávali jasne najavo, že dizajn má absolútnu prednosť. Bol to telefón, ktorý ste nevyťahovali preto, aby ste rýchlo odpísali SMS, ale aby si ho niekto všimol.
Používanie tomu zodpovedalo. Ovládanie bolo pomalé, písanie správ skôr skúškou trpezlivosti a ergonómia išla bokom. Nokia 7380 tak bola typickým príkladom zariadenia, ktoré fungovalo viac ako štýlový artefakt než ako praktický telefón. Napriek tomu – alebo práve preto – si získala svoje miesto v histórii. Bola dôkazom éry, keď si výrobcovia dovolili urobiť telefón, ktorý vyzeral ako rúž… a počítali s tým, že to niekomu bude úplne stačiť.
Možno práve preto na tieto telefóny dnes spomíname s takým zaujatím. Bola to doba, keď výrobcovia riskovali, hľadali vlastnú tvár a nebáli sa urobiť mobil, ktorý šiel proti prúdu. Dizajn vtedy nebol len obal, ale hlavná myšlienka – a odvaha bola často dôležitejšia než dokonalosť.
Dnes sa naháňame za výkonom, umelou inteligenciou a softvérovými funkciami, ktoré sa medzi značkami líšia len v detailoch. Telefóny sú múdrejšie ako kedykoľvek predtým, no máloktorý je odvážny. A práve preto sa k tým starým, zvláštnym a niekedy nepodareným modelom radi vraciame – pripomínajú éru, keď mobil nebol len nástroj, ale aj výraz osobnosti.
Dnes si tieto telefóny pamätám viac než množstvo technicky dokonalých modelov, ktoré prišli po nich. Niektoré som chcel, iné ma sklamali, no všetky vo mne zanechali stopu. A to je možno to najdôležitejšie – neboli perfektné, ale boli živé a nezameniteľné.