Prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia bol obdobím, keď osobná elektronika prešla búrlivým vývojom, ktorý zásadne ovplyvnil budúcnosť mobilných zariadení. Zatiaľ čo Japonci dominovali trhu s lacnými a kvalitnými vreckovými počítačmi, západné spoločnosti sa snažili nájsť svoje miesto prostredníctvom špecifických aplikácií a nových technologických prístupov. Nikto presne nevedel, ako má vyzerať ideálne zariadenie z hľadiska ergonómie a používateľského zážitku, preto technologické firmy rôzne experimentovali s veľkosťou zariadení a spôsobmi ovládania. Tie najzaujímavejšie a najprínosnejšie prístroje si predstavíme v nasledujúcom článku. Tak poďme na to!
V osemdesiatych rokoch sa stali veľmi populárnymi vreckové počítače, ktoré sa vyrábali najmä v Japonsku. Západní výrobcovia, ako Hewlett-Packard a Texas Instruments, sa sústredili predovšetkým na kalkulačky, často určené na špecifické použitie – napríklad vo financiách, navigácii a podobne. Japonci však ponúkali mimoriadne malé a všestranné vreckové počítače. Západné firmy sa síce pokúsili uviesť na trh vlastné modely, no pozícia japonských výrobcov bola natoľko silná, že – až na špeciálne aplikácie, ako poisťovníctvo či armádne využitie – sa im nepodarilo výraznejšie preraziť. Japonské vreckové počítače boli lacnejšie a zároveň veľmi kvalitné.
Situácia sa začala meniť v okamihu, keď sa začala riešiť nová generácia prenosných počítačov na špeciálne použitie. Začali vznikať ultraprenosné textové procesory v podobe zariadení ako Cambridge Z88 (1987), Amstrad NC100 (1992) či Amstrad NC200 (1993). Tieto stroje ponúkali veľmi dlhú výdrž batérie, boli určené na zber dát, písanie textov alebo nenáročnú prácu s tabuľkovými procesormi. Vrcholom tohto vývoja bol model HP Jornada 820 (1998) – mimoriadne ľahký notebook založený na systéme Windows CE, ktorý dokázal fungovať až 15 hodín na jedno nabitie.
Na začiatku 90. rokov sa na západe objavila nová vývojová vetva vreckových počítačov. Využívala fakt, že sa podarilo natoľko miniaturizovať PC kompatibilné počítače, že základné IBM PC bolo možné zmenšiť do podoby zariadenia, ktoré sa zmestilo do vrecka. Prvým – a azda najikonickejším – strojom tejto kategórie bol Atari Portfolio (1989), zariadenie s obmedzenou PC kompatibilitou, ktoré sa preslávilo aj vo filme Terminátor 2. Mladý John Connor ho tam používal na hackovanie bankomatov, čím sa Portfolio zapísalo do technologickej aj popkultúrnej histórie.
Technicky významnejšie vreckové PC kompatibilné zariadenia však priniesla spoločnosť HP, ktorá uviedla celý rad vreckových počítačov. Prvým bol HP 95LX (1991), ktorý podporoval iba znakový režim a tzv. „štvrtinovú CGA grafiku“. Nasledujúce modely – 100LX (1993) a 200LX (1994) – už priniesli plnú CGA kompatibilitu, umožňovali spúšťať bežné aplikácie pre MS-DOS, ale aj zabudované programy s funkciou digitálneho diára. Za najrevolučnejší model možno označiť HP OmniGo 700LX (1996), ktorý priniesol unikátnu kombináciu vreckového počítača a dokovacej stanice pre mobilný telefón Nokia 2110 GSM. Po zasunutí mobilu umožňoval dátové prenosy a prácu s e-mailmi či faxom – integrácia počítačov a mobilných dátových služieb bola na svete!
MS-DOS kompatibilné počítače boli pomerne komplikované a drahé, pričom ich ovládanie, navrhnuté pre stolné PC, sa nehodilo pre vreckové zariadenia. Preto začali vznikať alternatívne vývojové vetvy – napríklad vreckové počítače Psion s operačným systémom EPOC, alebo zariadenia Palm s operačným systémom Palm OS, ktoré využívali unikátny spôsob zadávania znakov pomocou zjednodušených symbolov – tzv. graffiti. Aj Microsoft experimentoval s operačným systémom Windows CE pre procesory ARM, ktorý síce nebol kompatibilný s klasickými Windows, ale umožňoval jednoduchý prenos dát medzi vreckovým a stolným počítačom.
S postupom času sa ukázalo, že ľudia preferujú kompaktné vreckové počítače ovládané perom – stylusom. Takéto zariadenia mali iba dotykovú obrazovku, boli určené najmä na čítanie dokumentov, no zároveň zostávali kompaktné a cenovo dostupné. Išlo o éru raných smartfónov, ktorá sa začala prvým skutočným smartfónom – IBM Simon (1994).
Vývojárom z IBM bolo jasné, že budúcnosť nepatrí obyčajným telefónom. Keďže digitálne mobilné siete dokázali natívne prenášať dáta, otvorila sa možnosť navrhnúť zariadenia, ktoré by kombinovali vlastnosti telefónu a počítača – nie v klasickej „počítačovej“, ale skôr v „telefónnej“ podobe. Ich prvý smartfón sa volal IBM Simon Personal Communicator. Jeho prototyp bol predstavený už v roku 1992 a bol založený na výrazne upravenej PC architektúre. Obsahoval úsporný procesor NEC V30HL s frekvenciou 16 MHz, 1 MB RAM a 1 MB ROM s operačným systémom ROM-DOS. Na ovládanie slúžila dotyková obrazovka so systémom Navigator, ktorý umožňoval telefonovanie, správu kontaktov, faxovanie, ako aj príjem a odosielanie e-mailov.
Telefón bol vybavený dvoma modemami – jeden umožňoval bezdrôtový prenos dát, druhý sa pripájal ku klasickej telefonickej linke. Keďže druhý modem pracoval vyššou rýchlosťou a zároveň šetril náklady, bol výhodnejší – bezdrôtové dátové prenosy boli v tom čase často nedostupné a veľmi drahé. Tento unikátny prístroj sa dal pripojiť k PC ako externý modem, a bolo ho možné rozšíriť o PCMCIA karty na ukladanie dát alebo o kartu podporujúcu funkcie pagera, ktorý bol v tom období mimoriadne populárny.
Výsledný stroj bol zaujímavý a revolučný, no zároveň veľmi nákladný. IBM predala celkovo 50 000 kusov telefónu v spolupráci so spoločnosťou BellSouth Cellular, ktorá poskytovala podporu v pätnástich štátoch USA. So dvojročným kontraktom stál telefón 599 USD, bez záväzku sa dal zakúpiť za 1 099 USD. Z dnešného pohľadu sa môže počet predaných kusov javiť ako úspech, no vedenie IBM ho vnímalo skôr ako neúspech. Spoločnosť sa následne zamerala na podstatne výnosnejšie a lepšie predávané počítače a notebooky.
Éra smartfónov ešte len mala prísť – ale to už je iný príbeh.
i
V Alza Magazíne máme pre vás aj ďalšie články zo série Mobilná revolúcia:
Vývoj vreckových počítačov a prvých smartfónov v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia predstavoval významný míľnik v histórii osobnej elektroniky. Napriek tomu, že sa mnohé revolučné produkty z daného obdobia neuchytili na trhu podľa očakávaní výrobcov, položili základy pre budúce inovácie. IBM Simon, Psion, Palm a ďalšie priekopnícke modely nielenže ukázali, čo je technicky možné, ale zároveň formovali predstavy o tom, ako by osobné mobilné zariadenie malo vyzerať a fungovať.
