Na začiatku 80. rokov sa na poli počítačov schyľovalo k významnej zmene, a koncept osobného počítača sa ustálil do podoby, ako ho poznáme dnes – zariadenie, ktoré podporuje inštaláciu softvéru, je plne konfigurovateľné a umožňuje používateľom personalizáciu ich digitálneho prostredia. Tento nový smer vývoja však nebol iba o technických inováciách a pokrokoch v hardvéri. Bol to aj čas, kedy sa trh začal otvárať novým myšlienkam a hráčom, medzi ktorými bol aj Compaq, ktorý sa rýchlo presadil s nápadom, že kompatibilita s populárnymi stolnými počítačmi môže byť kľúčom k úspechu v rastúcom segmente mobilných zariadení. Ako ďalej prebiehal konkurenčný boj medzi IBM a Compaqom a aké boli limity prenosných počítačov, sa dozviete v nasledujúcom článku.
Pre Západ bola zlomovým momentom „tá chvíľa, keď sa IBM konečne prebudilo z kómy a vytvorilo si vlastný mikropočítač“, ako to vtedy nazývali posmievači upozorňujúci, že ostatní výrobcovia ich ponúkajú už celé roky – a oveľa lacnejšie. IBM prišlo s Modelom 5150, čiže IBM PC, až 12. augusta 1981 – a ako tradične to bol počítač modulárny a veľmi drahý, pretože takto IBM svoje počítače navrhovalo: Ako modulárne, ale veľmi drahé.
Kým domáci používatelia na svojich mikropočítačoch oceňovali, že dostali počítač lacný, kompaktný a vybavený už od základu zvukom a grafikou, bolo IBM PC vlastne taká skladačka, v prípade ktorej si každý zákazník musel vybrať, či chce zobrazovať farebne, alebo iba monochromaticky, a či mu náhodou nestačí napríklad len zobrazovanie znakov. Vybrali ste si objem pamäte, počet disketových jednotiek – a kto vie, možno raz budete chcieť aj harddisk! Počítač od IBM začínal na 1 500 USD (dnes asi 5 000 USD), ale podľa výbavy mohol stáť napríklad až 20 000 USD (dnes asi 67 000 USD).
Ten, kto investoval do PC a tiež do softvéru, ktorý bol nemalou položkou, chcel pochopiteľne kompatibilný prenosný počítač. Bolo viac než jasné, že toto bude problém, pretože lacnejšie prenosné počítače, ako bol Osborne 1, boli kompatibilné so starším osembitovým operačným systémom CP/M a nie novším MS DOS. Urobiť prenosný PC znamenalo použiť kompatibilný procesor, architektúru, kompatibilný BIOS a nejako zariadiť, aby sa na stroji rozbehol ako MS DOS, tak aj programy preň napísané.
To, čo je len ťažko uveriteľné, je fakt, že prvý PC kompatibilný prenosný stroj neurobila IBM. Tá bola zrejme spokojná s úspechom klasických stolných modelov – a prenechala prvenstvo iným, z ktorých najvýznamnejší bol Compaq s ich počítačom Compaq Portable (1983). Ten mal konštrukciu podobnú Osborne, stále vyzeral skôr ako osciloskop než ako moderný PC – ale mal už deväťpalcovú monochromatickú obrazovku, dve floppy mechaniky 5,25" alebo voliteľne jednu floppy mechaniku a harddisk s obrovskou kapacitou 10 MB (áno, desať megabyte).
Celé to vážilo 13 kg – a zákazníci tieto stroje milovali, pretože v základnej konfigurácii s procesorom Intel 8088 na 4,77 MHz a s pamäťou 128 KB RAM stáli prijateľných 3 000 USD (dnes asi 8 800 USD). Počítač sa dal rozšíriť na 640 KB RAM a mal vysokú mieru kompatibility, pretože Compaqu sa podarilo vykonať reverznú analýzu originálneho BIOSu IBM PC, čo bol jediný prvok dizajnu, ktorý si IBM mohla chrániť. Takzvaným „biosovým vojnám“ sa venuje dramatický seriál „Halt and Catch Fire“ z roku 2014. Compaq si vyvinul vlastný BIOS s nákladom asi jedného milióna dolárov – a náramne sa im to oplatilo: Rok po uvedení sa predalo 53 000 kusov tohto počítača!
Pretože predaje prenosných PC kompatibilných strojov stále rástli, musela sa do toho vložiť aj IBM so svojím vlastným počítačom. IBM Portable PC Computer 5155 Model 68 z roku 1984 bol prenosnému Compaqu veľmi podobný, ale bol výrazne drahší – 4 225 USD (dnes asi 12 000 USD), za to ste ale v základe dostali celých 256 KB RAM. Počítač bol tiež o niečo ťažší, mal 13,6 kg, takže stále patril do kategórie „prevozu schopných“ skôr ako medzi moderné notebooky.
Bolo jasné, že sa niečo musí zmeniť, pretože stroj s touto hmotnosťou v podstate vyžadoval, aby ste si na jeho prevážanie zaobstarali nejakého pomocníka. Nosenie tak ťažkých počítačov na vzdialenosť väčšiu ako od kancelárie k autu bolo extrémne nepohodlné – a v Japonsku sa pracovalo na strojoch so zlomkom tejto hmotnosti. Bolo iba otázkou času, kedy Japonci urobia ďalšiu revolúciu – a skombinujú nové technológie, ako boli ploché LCD displeje, úsporné komponenty a nové batérie – a kategória týchto praktických, s MS DOS kompatibilných, ale drahých a nevzhľadných strojov, navždy zmizne.
i
V Alza Magazíne máme pre vás aj ďalšie články zo série Mobilná revolúcia:
Napriek tomu, že malo IBM skvelú štartovú pozíciu na vznik prvého PC kompatibilného prenosného počítača, nechalo si túto príležitosť zobrať Compaqom, ktorý ponúkol cenovo a výbavovo schopné zariadenie. Do rozbehnutého vlaku nakoniec prispelo aj IBM, stále ale išlo skôr o prenášateľné zariadenie než prenosné. To zmenili až japonské firmy, ktoré v tom čase revolučné technológie implementovali v praxi. O tom bude ďalší diel.
