Rakúska škola ekonómie: čo má spoločné s Bitcoinom?

Rakúska škola ekonómie – OBSAH

1. Prečo vlastne „rakúska“ škola?
2. Podstata rakúskej školy
3. Ceny: systém prenosu informácií
4. Rakúska teória hospodárskeho cyklu
5. Súkromné peniaze
6. Záver, alebo ekonómia ako nenahraditeľný rámec

Prečo vlastne „rakúska“ škola?

Rakúska škola ekonómie nemá s dnešným Rakúskom paradoxne už nič spoločné. Počiatky tejto ekonomickej školy siahajú do druhej polovice devätnásteho storočia, kedy Carl Menger publikuje Zásady ekonómie. Mengerova kniha a myšlienky v nej obsiahnuté boli revolučné, a to doslova – stáli totiž na začiatku marginalistickej revolúcie. Nešlo však o revolúciu s Molotovom v ruke, ale o zásadnú zmenu v ekonomickej analýze ľudského konania. Skorší ekonómovia vysvetľovali hodnotu tovaru a služieb pomocou nákladov. V rámci tejto nákladovej teórie hodnoty zároveň uvažovali o statkoch v kontexte ucelených tried, nie jednotlivých statkov. Tento prístup však produkoval očividné paradoxy: ako to, že sú diamanty drahšie než voda, hoci voda je oveľa užitočnejšia? Ako to, že neopracovaný zlatý balvan môže šťastnému nálezcovi kúpiť celý pracne postavený dom?

Na scénu prichádza Carl Menger ktorý vysvetľuje, že ľudia hodnotia statky nie podľa vynaložených nákladov, ale podľa toho, ako dobre uspokojujú ich subjektívne potreby. A nehodnotia triedy statkov, ale medzné prírastky statkov. Inými slovami, človek neporovnáva vodu a diamanty ako triedu, ale porovnáva napríklad dodatočný liter vody s dodatočným karátom diamantov. Voda ako trieda je veľmi užitočná – nie je však príliš vzácna a je ľahké uspokojiť si potrebu smädu. Diamanty ako trieda síce nie sú oproti vode tak užitočné – avšak ako limitné jednotky sú veľmi zriedkavé a vysoko dopytované na uspokojenie potrieb estetiky, investícií a v priemyselnom využití.

Na Mengera ďalej nadviazali ďalší autori s rakúskym pôvodom: Eugen von Böhm-Bawerk, Ludwig von Mises, Friedrich August von Hayek. Poslední dvaja emigrovali pred druhou svetovou vojnou do Spojených štátov a Anglicka, v Rakúsku táto tradícia následne zanikla a ďalej bola udržiavaná najmä v Spojených štátoch (inštitúciami ako Mises Institute a na niektorých univerzitách), silné zázemie má aj v porevolučnej Českej republike.

Je pozoruhodné, že s marginalistickou teóriou hodnoty prišli nezávisle od seba traja ekonómovia Carl Menger, Léon Walras a William Jevons. Ide o pekný príklad tzv. konvergentnej evolúcie, kedy s rovnakými vstupmi dospejú vedci (či prírodné sily) k rovnakému výsledku. Marginalistická teória hodnoty sa následne stala základom modernej ekonómie, a nákladová teória hodnoty bola všeobecne opustená ako neplatná (až na marxistických hipsterov v kaviarňach všade po svete).

Podstata rakúskej školy

Rakúsku ekonomickú školu môžeme pre potreby tohto textu charakterizovať ako súbor poznatkov o povahe ľudského konania a povahe sveta, v ktorom konanie prebieha.

V prvom rade, ľudské konanie, je účelové správanie jedinca za účelom uspokojenia subjektívnej preferencie. Oproti zvieraciemu konaniu sa ľudské konanie vyznačuje svojou účelovosť – človek koná s vedomým cieľom, zatiaľ čo zvieratá konajú na základe inštinktov a priamočiareho uspokojenia fyzických (či emocionálnych) potrieb. Nepleťme si však konanie s „racionalitou“ – subjektívna potreba určitého jedinca a konanie na ich uspokojenie môžu byť pre ostatných „iracionálne“; to však neznamená, že by daný človek nekonal.

Konajúci človek sa musí neustále potýkať s faktormi vzácnosti. V tomto svete sú vzácne zdroje, priestor a čas. Ekonomická aktivita je vo svojej podstate permanentná snaha o uspokojenie čo najurgentnejších potrieb s využitím čo najmenej zdrojov, priestoru a času.

Trh je systém pre vzájomnú koordináciu všetkých ekonomických aktérov (spotrebiteľov, výrobcov, investorov, obchodníkov). Jedným z vedľajších dôsledkov trhu je, že faktory vzácnosti sú alokované efektívne (uspokojujú čo najurgentnejšie potreby za čo najmenšieho plytvania), a to vplyvom existencie ziskov a strát.

Vládne zásahy do trhu spravidla tento koordinačný mechanizmus rozhodia a produkujú neefektivity a plytvanie faktormi vzácnosti. Vládne riadenie ekonomiky – socializmus – má konzistentný problém vo forme nemožnosti ekonomickej kalkulácie. Tá spočíva v tom, že bez voľne vzniknutých cien a informácií v podobe ziskov a strát nie je možné efektívne alokovať faktory vzácnosti, výsledkom je „tápanie v tme“ (Mises) a postupný úpadok spoločnosti do chudoby, prejedanie predtým akumulovaného kapitálu.

Faktor času zadáva vznik časových preferencií. Ak človek preferuje čo najrýchlejšie uspokojenie potrieb, hovoríme o vysokých časových preferenciách. Ak je naopak človek ochotný odložiť uspokojenie potrieb do budúcnosti, hovoríme o nízkych časových preferenciách. Časové preferencie sú jedným z dôvodov, prečo je prirodzená úroková miera pozitívna – veriteľ totiž musí odložiť uspokojenie svojich potrieb, a za toto si po dlžníkovi žiada kompenzáciu v podobe úroku. Dnešný svet nulových a negatívnych úrokových sadzieb je v tomto ohľade úplne absurdný.

Fanúšikovia Bitcoinu radi hovoria o nízkych časových preferenciách (v angličtine low time preferencie), často v súvislosti s minimalizáciou spotreby v súčasnosti, vloženie ušetrených prostriedkov do Bitcoinu, a následné čakanie na budúce zhodnotenie (s vidinou výrazne vyššej spotreby v budúcnosti).

Dôležitým poznatkom rakúskej školy je tiež ten, že inštitúcie ako právo, morálka, obchodné praktiky, jazyk, sa vyvíjajú evolučne, na základe nezávislého konania tisícok motivovaných jedincov; a mocenský zásah do tejto evolúcie spravidla plodí nečakané a zhubné následky. Ide o „vyrastené“ inštitúcie, ktoré je nemožné replikovať či zdokonaliť „racionálnou intervenciou“. Rovnako, ako cenový mechanizmus a trh, aj ďalšie koordinačné spoločenské inštitúcie sú dôsledkom ľudského konania, nie však ľudského plánu. Friedrich Hayek ilustruje tento spontánny poriadok na príklade kryštálov: hoci poznáme jeho štruktúru, je takmer nemožné stvoriť kryštál skladaním jednotlivých atómov. Môžeme však vytvoriť podmienky, za ktorých prebehne proces, ktorého výsledkom je formácia kryštálu. Pochopením tohoto princípu je kľúčom k tomu, ako má vyzerať hospodárska politika, ktorá je v súlade s voľným trhom: tá má iba vytvoriť vhodné podmienky (vláda práva, ochrana súkromného vlastníctva) a ďalej nechať ľudí na pokoji (taká politika sa tiež označuje termínom laissez-faire).

Ceny: systém prenosu informácií

Jedným z prelomových textov rakúskeho ekonóma Friedricha Hayeka je Využitie vedomostí v spoločnosti (v českom preklade tu). Článok sa zaoberá problémom prenosu informácií v komplexnom, neustále sa meniacom, decentralizovanom systéme, akým je ľudská spoločnosť. Snaha o agregáciu informácií do centrálneho bodu, ktorý by na ich základe plánoval hospodárenie, nutne zlyháva.

Každá ekonomika sa podľa Hayeka potýka s otázkou: „ako zabezpečiť najlepšie použitie zdrojov, ktoré sú známe jednotlivým členom spoločnosti, a to k cieľom, ktorých relatívnu dôležitosť poznajú iba títo jedinci. Ak to povieme úplne stručne, ide o problém zužitkovania vedomostí, ktoré nie sú nikomu dané vo svojom celku“.

Tento problém rieši koordinačný mechanizmus nazvaný cenový systém. Vplyvom vzájomného pôsobenia relatívnych cien môžu výrobcovia, investori, obchodníci a spotrebitelia zladiť svoje konanie tak, aby dosiahli čo najefektívnejšie uspokojenie potrieb. Ak je potrebné s určitým zdrojom v jednom sektore šetriť kvôli jeho relatívnej vzácnosti či hodnotnejšiemu využitiu v inom odvetví, všetko, čo na prenos tejto informácie stačí, je zmena jeho ceny. Ak je potrebné uspokojovať iné potreby ako predtým, cenový systém túto informáciu prenesie naprieč obchodníkmi, investormi výrobcami a ďalšími relevantnými agentmi. Podnikatelia cenovému mechanizmu načúvajú preto, aby dosiahli zisk; spotrebitelia, aby uspokojili čo najviac svojich potrieb. Nie je potrebné žiadne centrálne koordinácie či donútenie. Tými je tento koordinačný mechanizmus iba narušovaný a vyvíjaný neefektívnym.

Zakladateľ Wikipédie, Jimmy Wales, uvádza Využitie znalostí v spoločnosti ako hlavnú inšpiráciu na vybudovanie encyklopédie, kam môže každý prispieť svojou troškou.

Rakúska teória hospodárskeho cyklu

Jedným z najznámejších prínosov rakúskych ekonómov (najmä Hayeka a Misesa) je tzv. rakúska teória hospodárskeho cyklu. Ide o teóriu, ktorá v sebe kombinuje väčšinu vyššie uvedených poznatkov (čas, vzácnosť, subjektívne preferencie, cenový mechanizmus...). Vzhľadom na komplexnosť tejto teórie bude na jej pochopenie najlepšie, keď si ju rozdelíme do čiastkových výrokov:

1. Dnešné peniaze vznikajú a do ekonomiky sa dostávajú s pomocou úverov; cena úveru sa vyjadruje vo forme úroku.
2. Centrálne banky spravidla vykonávajú menovú politiku reguláciou úrokovej miery.
3. Regulácia úrokovej miery spravidla stláča úrok pod úroveň, aká by nastala na voľnom trhu (bez regulácie úroku); ak by centrálna banka stanovovala úrok vyššie ako trhový, potom by v skutočnosti nič nereguloval (banky by si jednoducho požičiavali navzájom a od sporiteľov za nižšiu mieru, než akú by svojimi operáciami cielila centrálna banka).
4. Tým, že je úroková miera nižšia, než aká by prevládala na trhu, si požičiava viac investorov a firiem a rozbieha sa viac podnikateľských zámerov – úverová expanzia naštartovala ekonomický boom.
5. Boom bol spôsobený umelou úverovou expanziou, nie vyšším dopytom po nových projektoch (napríklad nových domoch). Dokončené projekty sa tak stretávajú s malým odbytom, rozpracované projekty sa dostávajú do problémov, často chýba reálny kapitál na ich dokončenie a podnikatelia vyženú ceny vstupov hore. Vyššia spotrebná inflácia (vplyvom väčšieho množstva peňazí v ekonomike) núti centrálnu banku zvýšiť úrokové sadzby v mene boja proti inflácii. Lacný finančný kapitál bol len ilúziou; po boome tak dochádza k bustu, teda poklesu ekonomickej aktivity a recesii
6. Recesiu centrálna banka často „lieči“ opätovným znížením sadzieb a celý cyklus sa naštartuje odznovu (poznámka: teraz, po desiatkach rokoch tejto menovej politiky, sú sadzby centrálnych bánk už na nule alebo pod nulou, takže už nie je kam znižovať).

Problematika hospodárskeho cyklu je samozrejme oveľa hlbšia, no uvedené vysvetlenie poskytuje dôvody neustálych cyklov aspoň v hrubých obrysoch. Skrátka, kým budeme mať centrálnej banky, bude dochádzať k dlhým obdobím misalokácie kapitálu, a následne k očistným periódam. Monetárna politika je tak zdrojom značného plytvania kapitálom. V prípade hlbšieho záujmu o rakúsku teóriu hospodárskeho cyklu odporúčam skvelý online seriál Jana Maška na Mises.cz.

"If you do not make stuff, there is no stuff" - @elonmusk Explaining why more money is NOT the same as more wealth.

You can not solve a production crisis by printing more bit of paper, sorry @federalreserve .

– Vijay Boyapati (@real_vijay) May 30, 2020

Súkromné peniaze

Rakúski ekonómovia prekvapivo neboli práve fanúšikovia štátneho peňažného monopolu. Mises aj Hayek zažili Weimarsku hyperinfláciu a správne identifikovali jej pôvod v bezbrehej tlači peňazí centrálnou bankou. Hayek vydal roku 1976 knihu Súkromné peniaze, v ktorej argumentuje v prospech súkromne vydávaných peňazí, ktoré si vzájomne konkurujú – a v rámci tejto súťaže neexistujú žiadne zákony o vynútenom obehu peňazí.

Pozoruhodná je tiež publikácia Murrayho Rothbard Peniaze v rukách štátu (1963), v ktorej analyzuje históriu peňažného usporiadania Spojených štátov, od vzniku centrálneho rezervného systému Fed (1913), až po „papierový dolár“ bez nadväznosti na zlato (po roku 1971). Rothbard, rovnako ako väčšina ďalších rakúskych ekonómov, považoval za jediné pravé peniaze históriou a trhom preverené zlato. Napriek tomu sú argumenty Hayeka aj Rothbarda veľmi dobre aplikovateľné aj na Bitcoine, ktorý sa – podobne ako zlato – vyznačuje nesfalšovateľnou vzácnosťou, a na svoje fungovanie nepotrebuje žiadnu centrálnu autoritu.

Záver, alebo ekonómia ako nenahraditeľný rámec

Na rozdiel od ekonómie hlavného prúdu (keynesiánstvo, neoklasická škola, chicagská monetaristická škola a ďalšie) nestavia rakúska škola na matematickej formalizácii, veľkom množstve predpokladov (často nereálnych) a nesplošťuje ekonomické fenomény do agregátnych makroekonomických ukazovateľov.

Aj vplyvom svojej odlišnej metodológie je rakúska ekonomická škola analytický rámec, ktorý prináša množstvo cenných poznatkov. Analýzou individuálnych konaní a stimulov dokáže vysvetliť, prečo centrálne plánovanie vo všetkých oblastiach vždy vedie k zlyhaniu – či už sa plánovači snažia riadiť pracovný trh, mestskú výstavbu, či samotné peniaze.

Nekompromisný prístup k analýze ľudského konania môže ekonóma priviesť k poznatkom, ktoré pôsobia kontroverzne až hereticky. Ak vedie mocenské riadenie ku škodlivým výsledkom, na čo vlastne potrebujeme štát? Odpoveď na túto otázku však už neposkytujú ekonómovia, ale politickí filozofi – nie je preto prekvapením, že Mises, Hayek, Rothbard aj ďalší „Rakúšania“ sa okrem ekonómie venovali aj filozofii klasického liberalizmu a libertarianizmu. Ich diela ako Liberalizmus (Mises), Cesta do otroctva (Hayek) a Manifest slobody (Rothbard) tak stavia na ekonomickej kritike socializmu, ktorú dopĺňajú o kritiku z pohľadu obhajcu slobody a ľudských práv.

Rakúska ekonomická škola je tak okrem solídnej ekonomickej analýzy aj dôležitým argumentačným aparátom pre všetkých nepriateľov štátnej svojvôle. Ukazuje totiž, že zaštiťovanie a bohumilými zámermi ako sú podpora chudobných a bezmocných sú len prázdnou zásterkou, pod ktorou spravidla ležia iné, oveľa prízemnejšie, záujmy ich propagátorov.

Ekonómovia rakúskej školy už 150 rokov dokazujú, že trhové usporiadanie je jediné mysliteľné usporiadanie zlučiteľné s prosperitou a civilizáciou. Snaha o mocenské riadenie spoločnosti vždy a všade zlyháva a vedie k chudobe, hladu a vojne. K skutočne voľnému trhu sú potrebné aj trhovo vznikajúce peniaze. Bitcoin je veľmi dobrým kandidátom na tento post, a nová generácia rakúskych ekonómov, ku ktorým sa rád radí aj autor týchto riadkov, ho začína považovať za kľúč na odomknutie plného potenciálu ľudstva.