Nie je pravidlom. Vybrané modely tripodov, najmä tie určené pre začiatočníkov, sú statívovou hlavou vybavené. Profesionálne trojnožky často hlavu nemajú a ich voľba je na fotografovi.
Najuniverzálnejším typom statívu je tripod. Monopod je určený na relatívne špecializované žánre – športovú fotografiu a reportáž. Využiteľnosť tripodu výrazne ovplyvňuje voľba správnej stativovej hlavy, a tak môže zastať aj funkciu športového statívu.
Rozmery statívu v zloženom stave sú závislé od počtu segmentov nôh. Najvhodnejšie sú s ohľadom na rozmery statívy so štyrmi segmentmi. Čo sa týka hmotnosti, tú možno minimalizovať pri voľbe ľahkého materiálu – dural je najťažší, váš chrbát preto ocení skôr kompozit alebo titán.
Pre komfort fotografa platí, že fotoaparát by mal byť na statíve tak vysoko, aby sa pri náhľade do hľadáčika nemusel hrbiť. Vyššia maximálna výška je však vykúpená nárastom hmotnosti, a tak je niekedy vhodné zľaviť zo svojich požiadaviek. Pre niektoré fotografické disciplíny je zásadná naopak minimálna výška – napríklad pre makrofotografiu. Preto vybrané statívy disponujú prevrátiteľným stredovým stĺpikom. Ten umožňuje bezprostredné priblíženie sa k objektu.
Maximálna výška statívu a jeho rozmery v zloženom stave spolu nemusia nutne priamo súvisieť. Vplyv na rozmery má totiž ešte počet segmentov nôh statívu. Čím vyšší počet segmentov, tým je nastavenie výšky flexibilnejšie a statív v zloženom stave menší. Vec však opäť nie je čiernobiela – vyšší počet segmentov má negatívny vplyv na stabilitu a odolnosť voči vibráciám. Najčastejšie sa možno stretnúť so statívmi s tromi alebo štyrmi segmenty. Špecializované ateliérové statívy majú segment iba jeden.
Maximálne zaťaženie udáva, aké ťažké vybavenie statív unesie. Hodnota je to však limitná a neodporúča sa v praxi ísť kvôli zachovaniu stability až na doraz. Preto, aby ste predišli pádom svojho vybavenia, odporúča sa pohybovať na 50 % maximálneho zaťaženia statívu.
Vysoká nosnosť je potrebná v prvom rade pri fotografovaní s ťažkými objektívmi, ktoré sa spájajú spravidla so športovou a wildlife fotografiou (svetelné objektívy s vysokou ohniskovou vzdialenosťou môžu vážiť aj niekoľko kilogramov). Naopak širokouhlé sklá vhodné na fotografovanie krajiny či architektúry sú spravidla ľahšie.
Statív je základná fotografická pomôcka, ktorá slúži na stabilizáciu fotoaparátu a tým na predĺženie expozičných časov.
Hlava statívu, ktorá sa pripevňuje na telo statívu a drží samotný fotoaparát. Líši sa najmä spôsobom upínania a spôsobom nastavenia jednotlivých osí.
Stabilizátor obrazu pomáha zamedziť rozostreniu snímok vplyvom chvenia fotoaparátu. Objektív so stabilizátorom obrazu využijete najviac, ak často približujete, alebo len tak, keď fotografujete z ruky, nie zo statívu.
Materiál a hmotnosť
Materiál sa podpisuje v prvom rade na hmotnosti statívu. Pretože pri potulkách po horách je každý gram navyše poznať, nie je možné hmotnosť marginalizovať. To platí najmä pre tie fotografické žánre, ktoré treba „odchodiť“. Pri produktovej fotografii vás vyššia hmotnosť trápiť nepochybne nebude, a to aj vďaka pozitívnym dopadom v podobe vyššej stability. Nanešťastie stabilita je žiadaná vlastnosť aj pri fotografovaní krajiny, keď sa dlhým potulkám nemožno vyhnúť. Ako z tejto schizofrenickej pozície von? Riešením môže byť napríklad voľba ľahkého statívu s možnosťou zavesenia dodatočného závažia na háčik v dolnej časti stĺpika.
Najčastejšie sú statívy vyrobené z hliníkových zliatin, kompozitných materiálov či kovov. Raritne sa možno stretnúť aj s drevenými statívmi. Tie sú však pre bežného fotografa nevhodné.
Hliníkové zliatiny (dural) – dural je najčastejšie používaný materiál. Vedľa pevnosti vyniká aj nízkou cenou.
Kompozitné materiály – oproti duralu sú ľahšie a zároveň aj drahšie.
Titán – ľahký a pevný kov, nevýhodou je vysoká cena, preto sa objavuje iba v prípade tých najdrahších statívov.