S termínom Know your customer (KYC) sa budeme stretávať stále častejšie. Podľa niektorých ide o jediný spôsob, ako legitimizovať Bitcoin a vyšliapať mu cestičku ku vytúženej masovej adopcii, môže však tiež ísť o kritické ohrozenie myšlienky finančnej suverenity. Poďme sa pozrieť, ako procesy identifikácie fungujú, prečo vlastne táto povinnosť vznikla, nakoľko je kompatibilná s Bitcoinom, a ako sa s rizikom KYC vysporiadať.
Povinná identifikácia zákazníkov a firiem z rozličných dôvodov sa označuje rôznymi skratkami, ktoré si na úvod vysvetlíme.
Nie je nič výnimočné, keď v rámci jednej inštitúcie prebieha väčšina spomínaných opatrení. Ak inštitúcia pracuje s vyššími čiastkami a najmä s dolármi, potom bude mať aj povinnosť identifikovať všetkých svojich klientov, reportovať podozrivé transakcie, preverovať klientov voči zoznamu sankcionovaných a politicky exponovaných osôb/inštitúcií, a dosť možno aj sledovať transakcie klientov po tom, čo si svoje prostriedky z inštitúcie vybrali. Takými inštitúciami boli donedávna najmä banky, poisťovne, zmenárne, kasína a ďalšie korporácie nakladajúce s fiatom – čím ďalej častejšie však začínajú byť KYC/AML procesy povinné aj pre bitcoinové burzy a ďalších poskytovateľov služieb. Ako vyplýva z posledného bodu o organizácii FATF, na implementácii KYC/AML procesov majú záujem vlády okrem iného preto, aby minimalizovali riziko umiestnenia na medzinárodný blacklist.
Poznámka: ďalej v texte budeme skratku „KYC“ používať na označenie povinnosti identifikácie, nech je dôvod na identifikáciu akýkoľvek.
Hocikomu sa môže zdať, že povinnosť identifikovať klientov v rámci poskytovania rozličných služieb je tu odjakživa. V skutočnosti je súčasná podoba KYC relatívne novou záležitosťou a ako mnoho vládnych programov, aj táto bola zavádzaná za iných okolností a s inými ambíciami, než aká je dnešná realita.
Prvým väčším vládnym programom na identifikáciu klientov finančných inštitúcií boli americké zákony z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. V dvadsiatych rokoch totiž v Spojených štátoch panovala alkoholová prohibícia, ktorej dôsledkom bolo bujnenie čierneho trhu a špecifického druhu rizikového podnikateľa – gangstra. Americké úrady si s čiernym trhom a gangstrami nevedeli poradiť konvenčnými metódami; zamerali sa teda na úplný koniec obchodného reťazca v podobe výnosov. Gangstri boli jednoducho bohatí ľudia, ktorí nevedeli pôvod svojho bohatstva dosť dobre vysvetliť. To by predtým nebol problém (pôvod bohatstva sa príliš neskúmal), vláda však uložila inštitúciám a držiteľom bohatstva novú povinnosť vo forme preukazovania pôvodu svojich príjmov a imania. V princípe išlo o prezumpciu viny: príjem a majetok sa považuje za nekalý, kým sa nepreukáže opak. Na základe tohto princípu bol odsúdený aj kráľ gangstrov Al Capone (za neplatenie daní).
Alkoholová prohibícia skončila v roku 1933, zákony proti praniu špinavých peňazí však zostali. V nasledujúcich dekádach boli povinnosti z nich vyplývajúce výrazne rozšírené, v sedemdesiatych rokoch bol prijatý ironicky nazvaný Bank Secrecy Act – ironicky preto, pretože týmto zákonom došlo k faktickému zrušeniu bankového tajomstva, pretože banky mali po novom povinnosť plniť úlohu finančnej polície a svojich klientov nahlasovať štátnym orgánom, pokiaľ sa títo zdráhali doložiť pôvod príjmov.
V sedemdesiatych rokoch si Spojené štáty zopakovali prohibíciu, tentoraz drogovú: Nixon v roku 1971 vyhlasuje vojnu proti drogám, ktorá mala za následok ghettoizáciu amerických miest, rozvrátenie niekoľkých juhoamerických štátov, vznik tvrdšieho variantu niektorých drog (napr. crack cocaine) a celkovo rapídne zhoršenie celej situácie okolo zneužívania drog. V posledných rokoch silnejú hlasy hovoriace, že vojnu štátu proti drogám vyhrali drogy, a rozličné látky sú postupne dekriminalizované (napríklad v decembri 2020 boli v štáte Oregon dekriminalizované všetky drogy, Portugalsko v režime úplnej dekriminalizácie funguje už od roku 2001). Vojna proti drogám pomaly končí, KYC procesy naďalej prežívajú.
i
Kde sa peniaze zašpinia
Ak sa zaoberáme problematikou tzv. špinavých peňazí, je na mieste otázka, kde sa peniaze vlastne zašpinia. Prozaická odpoveď je, že väčšina špinavých peňazí pochádza z čiernych trhov – ktoré vznikajú na základe vládnych nariadení zákazu výroby a predaja určitých látok. Prohibícia rozličných omamných látok a liekov totiž neznamená, že dopyt po ich konzumácii výrazne klesne. Klesne skôr ich ponuka, pretože sa zvýši rizikovosť výroby a obchodu s týmito látkami. Nižšia ponuka a vysoká rizikovosť znamená, že na takomto trhu budú výrazne vyššie ceny, ktoré lákajú špecifický typ podnikateľa s nízkou averziou k riziku – mafiána, gangstra, dealera. Tým nechcem tvrdiť, že všetku problematiku špinavých peňazí je možné vyriešiť zrušením drogovej prohibície: časť peňazí sa pochopiteľne zašpiní aj v aktivitách, ktoré na trhu nemajú žiadne miesto (otroctvo, podvody, hacky a ďalšie narušenie cudzieho vlastníctva a slobody). Drogový čierny trh je však zďaleka najväčší zdroj špinavých peňazí, jeho veľkosť je odhadovaná na 1 % všetkého svetového obchodu. Podobne ako alkoholová prohibícia, aj tá drogová sa ukazuje byť devastujúca – problém nadmernej konzumácie a závislosti sa v období prohibície skôr zhoršuje, a rastú náklady finančné aj sociálne. Inými slovami, vlády v kontexte špinavých peňazí riešia problém, ktorý v prvom rade samy vytvorili – a tým vytvárajú ďalšie problémy, ako je miznúca transakčná sloboda a súkromie.
Po roku 2001 bol pod zámienkou boja proti terorizmu prijatý Patriot Act, ktorý praktiky KYC výrazne sprísnil. KYC sa po novom začalo týkať aj menších firiem a bežných občanov, internetových poskytovateľov služieb, a predovšetkým aj inštitúcií mimo Spojených štátov. Jednou z obetí KYC procesov a tlaku amerických úradov na ich globálnu adopciu bolo aj povestné švajčiarske bankové tajomstvo: v rámci legislatívy FATCA (prijaté v roku 2010) majú bankové inštitúcie po celom svete povinnosť nahlasovať vklady amerických občanov.
Je vlastne celkom fascinujúce, že Spojené štáty generujú legislatívu a regulačné opatrenia, ktoré platia takmer pre celý svet. To je jednoducho sila dolára ako svetovej rezervnej meny: kto nehrá podľa amerických pravidiel, bude od dolárového peňažného styku odrezaný. A keďže to si nemôže žiadna krajina a žiadna finančná inštitúcia dovoliť, radšej sa všetci prispôsobia.
Ako je zrejmé z textu vyššie, oficiálnym zámerom KYC má byť zamedzenie legalizácie výnosov z trestnej činnosti, čiže pranie špinavých peňazí. Je sporné, nakoľko sa tento zámer darí plniť, pretože médiá periodicky prinášajú správy o tom, ako veľké banky rutinne perú peniaze drogovým kartelom a podvodníkom. Zaujímavá je aj správa o Danske Bank, cez ktorú sa v rokoch 2007 – 2015 vypralo okolo 200 miliárd eur. Bankový sektor je pritom jeden z najprísnejšie regulovaných čo sa prania špinavých peňazí týka – a možno práve preto je tak aktívne využívaný, pretože pod lampou býva najväčšia tma (bankoví úradníci aj regulátori sú podplatiteľní).
V prvom rade je dobré si uvedomiť, že za posledné desiatky rokov (a predovšetkým po roku 2001) bol vybudovaný celosvetový panoptikon, alebo sledovací systém, ktorému sa prakticky nemožno vyhnúť, ak chce človek žiť v modernej spoločnosti. Z bánk a ďalších poskytovateľov finančných služieb sa stali predĺžené ruky štátov a nadnárodných organizácií (ako je FATF), pretože títo poskytovatelia prídu v prípade nespolupráce o svoje licencie, budú čeliť vyšetrovaniu, trestnému stíhaniu a pokutám.
Postupne tak vzniklo celé špecializované odvetvie, ktoré poskytovateľom finančných služieb asistuje s naplnením rozličných požiadaviek na sledovanie, nahlasovanie podozrivých klientov a zatváranie účtov. Jednou z najväčších organizácií je v tomto ohľade World-Check, firma predtým patriaca Thomson Reuters (dnes ju vlastní investičný gigant Blackstone). World-Check využívajú prakticky všetky veľké bankové domy po celom svete – keď si zakladáte účet, je veľmi pravdepodobné, že si banka overí práve v databáze World-Check, že nie ste politicky exponovaná osoba a nie je u vás podozrenie na prepojenie s terorizmom či organizovaným zločinom.
Jedným z problémov databáz ako je World-Check je, že sa do nej môžu bez problémov dostať aj ľudia, ktorí by tam vôbec byť nemali. Ako je vysvetlené v prednáške vyššie, administrátori obdobných databáz bývajú pod veľkým tlakom zadávať obrovské množstvo nových profilov (do World-Check údajne pribudne 20 000 profilov každý mesiac), a zdrojom niektorých informácií sú úplne nedôveryhodné zdroje: bulvárne správy, konšpiračné weby a podobne. A pochopiteľne tí, ktorí sa do podobnej databázy dostanú, sa o tom nedozvedia – keďže súčasťou databázy sú aj skutoční teroristi a mafiáni, nie sú ľudia o vytvorení ich profilu informovaní. Že ste súčasťou databázy štýlu World-Check sa tak možno dozviete až vtedy, keď vám banka odmietne otvoriť účet, alebo vaše existujúce účty zavrie. Ale možno sa to nedozviete ani vtedy, pretože banka má právo sa odvolať na zmluvné podmienky, ktoré jej umožňujú rozviazať zmluvný vzťah z akýchkoľvek dôvodov.
i
Bitcoinová univerzita
Bitcoin je fascinujúci svojou multidisciplinaritou: môžeme ho analyzovať zo stránky kryptografie, ťažby, ekonómie či z hľadiska praktických návodov. Na Alza pravidelne prinášame texty, ktorými posúvame naše aj vaše poznanie Bitcoinu na novú úroveň. Z posledného obdobia odporúčame najmä tieto články:
Bitcoin: Odluka peňazí od štátu
Bitcoinová cirkulárna ekonomika, alebo prečo s ním platiť
Ako funguje ťažba bitcoinu a ako ťažiť profitabilne?
World-Check a podobné zoznamy pamätajú na možnosť, že v ich databáze sa ocitnú aj nevinní – súčasťou databázy je upozornenie, že údaje majú iba informatívnu podobu, a finančné inštitúcie majú uvedené informácie nezávisle overiť. To sa však skôr nedeje – akonáhle bankový úradník uvidí pozitívny výskyt klienta v databáze, berie ho automaticky ako podozrivého; a zo strany bankového úradníka aj banky samotnej ide o racionálny krok, pretože radšej bude v kontexte KYC chybovať na strane opatrnosti.
Poďme si teraz na rovinu povedať, v čom vlastne spočíva problém. Banky samozrejme majú plné právo v rámci zmluvnej slobody odmietnuť klientov z akýchkoľvek dôvodov. Lenže vlády zároveň čoraz viac obmedzujú hotovostné transakcie (od roku 2023 je to 15 000 € – a tento limit je každý rok plíživo znižovaný infláciou) a celkovo vytvárajú podmienky, ktoré väčšinu platobného styku odkazujú do bezhotovosti. Prístup k bezhotovostným službám sa tak stáva základným predpokladom života v civilizovanej spoločnosti. Prísne KYC a blacklisty, kam sa môžete dostať čírou náhodou, však prístup k týmto službám niektorým znemožňujú a ostrakizujú ich.
Ďalším veľkým rizikom povinného zberu a uchovávania dát je únik týchto dát. Organizácie, ktoré zbierajú veľké množstvo dát o používateľoch, skôr či neskôr leak dát zažijú – či už je na vine zlá politika uchovávania dát, nepozorný či nespokojný zamestnanec, či cielený útok na firmu, platí jedna jednoduchá úmera: čím viac zaujímavých dát o používateľoch organizácia má, tým skôr sa jej databáza dostane k takým či onakým.
Posúďte sami rozsah najväčších leakov (omylom uniknutých dát) a hackov (cielených útokov na získanie dát):
Leak dát v spojení s kryptomenami je obzvlášť nebezpečný. Keďže kryptomeny sú zo svojej povahy ľahko odcudziteľné pri fyzickom kontakte (ak nemá používateľ nastavený multisig, timelock, či podobne pokročilé zabezpečenie), sú veľkým lákadlom pre skutočných lupičov, ktorí sa nebudú zdráhať navštíviť vás doma. Či sa aspoň takouto návštevou vyhrážať:
Kradnuté či leaknuté dáta následne končia buď vo verejných databázach (vo forme obyčajného „dumpu“, ktorý je verejne prístupný komukoľvek), či na darknet markete – online čiernom trhu, kde sa okrem všetkého možného predávajú aj na mieru pripravované balíčky pre splnenie KYC procesov. To znamená, že ak boli vaše dáta súčasťou leaku a pokiaľ tieto dáta obsahujú dostatočný materiál na otvorenie účtu napríklad v banke či na kryptomenovej burze, potom sa jedného dňa môže stať, že budete obvinený z prania špinavých peňazí. Hacker si jednoducho vaše dáta mohol zakúpiť na čiernom trhu, otvoriť si s vašou identitou účty a preprať veľké množstvo peňazí.
Čím sú KYC procesy prísnejšie, tým viac bude bujnieť trh s identifikačnými údajmi nevinných.
A zároveň – čím viac bujnie trh s údajmi, tým menšiu relevanciu majú samotné KYC procesy, pretože sú spochybniteľné. S asistenciou nových technológií, ako sú deep fake fotografie/videá pomaly nastáva čas, kedy nebude možné dosť dobre rozoznať reálneho človeka od kradnutej identity. Základná premisa KYC procesu zlyháva a zanecháva po sebe kompromitované súkromie a bezpečnosť miliónov ľudí.
V kontexte vyššie uvedeného nebude veľkým prekvapením, že KYC procesy postupne prerastajú aj do bitcoinového ekosystému. Či už je motiváciou boj proti praniu špinavých peňazí alebo snaha o potlačenie potenciálnych neštátnych peňazí, KYC je tu a s postupom času bude prísnejší.
Bitcoinovú komunitu rozdeľuje odpoveď na otázku, či sa majú používatelia v rámci urýchlenia a rozšírenia adopcie usilovať o povolenie vlády, regulátora, štátu. Jedni tvrdia, že posvätenie establishmentu je pre masovú adopciu zásadné – bez neho bude Bitcoin v lepšom prípade okrajová záležitosť, v tom horšom nelegálna podvratná aktivita. Druhí oponujú, že Bitcoin je od základu permissionless – nevyžadujúci súhlas, a to ako svojím technickým dizajnom, tak aj prevažujúcou filozofiou. Moc štátu nad peniazmi nás priviedla tam, kde sme – vo svete fiat peňazí založených na dlhu, so všeprestupujúcim prerozdeľovaním s pomocou Cantillonovho efektu. Bitcoin je pokus o odluku peňazí od štátu – a je úplne absurdné sa štátu pýtať, čo na to hovorí.
Doprosovanie štátu o posvätenie predstavuje veľmi závažný precedens do budúcnosti. Čo príde v rámci „masovej adopcie“ nabudúce? Výrazné zvýšenie limitu veľkosti bloku? Zmena monetárnej politiky? Prechod na proof of stake? Bitcoin a jeho komunita by mali byť voči štátu neutrálne – nejde o protištátny, ani o proštátny ekosystém; ide o neštátny ekosystém. Bitcoinisti by jednoducho mali hájiť Bitcoin ako niečo, čo stojí úplne mimo štátu; nie usilovať o začlenenie do štátnych štruktúr a regulácií, ktoré do civilizovanej spoločnosti 21. storočia nepatria.
Je potrebné si uvedomiť, že štát nezaujímajú tézy o finančnej slobode, necenzurovateľnosti a občianskej suverenite – štát je mocenské zriadenie, ktoré svojou povahou vždy usiluje o navýšenie kontroly, či aspoň dohľadu. Pod rúškom legitimizácie (ktorú štát rád využije, ak budú o nej užitoční idioti stále hovoriť) sa skrýva budúca povinnosť vysvetľovať transakcie, deklarovať zostatky, odvádzať daň z „nerealizovaných ziskov“ a držať bitcoin iba u autorizovaných správcov.
Že ide o príliš pesimistickú víziu? Nuž, poďme sa pozrieť, ako v posledných rokoch dochádza k prerastaniu KYC bitcoinovým ekosystémom:
Posledný bod sa vám môže zdať pritiahnutý za vlasy, ale bohužiaľ ide o realitu, ktorá bude v blízkej budúcnosti len horšia. Binance Singapore v minulosti dočasne zmrazila používateľský účet kvôli rozpoznaniu používateľovej CoinJoin transakcie, a ako upozorňuje Matt Odell, podobných problémov sa môžu používatelia dočkať aj pri iných službách.:
A burzy ako BitMEX – skôr mekka anonymných gamblerov a špekulantov – sa po treniciach s americkými regulátormi rozhodli nielen zavádzať povinné KYC, ale aj spolupracovať s analytickými firmami:
Sledovanie transakcií po výbere z burzy mohlo doteraz byť iba známkou nadmernej horlivosti jednotlivých inštitúcií, v budúcnosti však môže byť povinné. Dôvodom je najmä nedávny návrh amerického úradu FinCEN (Financial Crimes Enforcement Network). Hlavné body návrhu sú:
FinCEN nakoniec návrh v tejto podobe nerealizoval, avšak podobné opatrenia sa od toho obdobia presadzujú inými cestami. KYC a sledovanie transakcií sú v roku 2025 súčasťou globálnej regulatórnej vlny, ktorá sa týka nielen búrz, ale všetkých poskytovateľov kryptoslužieb. Medzi najvýznamnejšie nové požiadavky a trendy patria:
Návrh vyvolal vlnu negatívnych reakcií a úradu prišlo okolo 7 000 komentárov – údajne najviac v histórii podobných regulačných návrhov. S tým pravdepodobne úradníci FinCEN nepočítali, keď návrh uverejnili tesne pred Vianocami a lehotu na komentáre ponechali iba do začiatku januára. Našťastie podcenili silu bitcoinovej komunity.
Najrelevantnejšia námietka voči návrhu FinCEN je, že požiadavka na identifikáciu protistrán klientskych transakcií je absolútne absurdná – zodpovedá to požiadavke, aby banky identifikovali, komu ľudia po výbere z bankomatu platia svojimi bankovkami. Jednoducho takáto požiadavka nemá obdobu ani v konvenčnom fiat systéme.
Ďalej je zaujímavé sledovať, ako FinCEN a ďalší regulátori usilujú o nastolenie novej orwellovskej terminológie. FinCEN tak hovorí o „unhosted“ a „hosted“ wallets – prvé sú klasické peňaženky, kde si kontrolujeme naše kľúče (napr. Trezor) druhé sú účty u búrz a ďalších poskytovateľov. Termín unhosted znie, ako by tu niečo chýbalo – vyvoláva dojem, že ide o akýsi neplnohodnotný spôsob držania bitcoinu. Proti obdobnej terminológii je nutné sa vymedziť.
A aká je situácia v Európe?
Ešte donedávna bola regulácia Bitcoinu a poskytovateľov služieb s ním spojených vecou národných regulátorov. Tí sa často zameriavali skôr na scamoidné projekty typu ponúk tokenov. Poskytovatelia služieb ako burzy mali povinnosť identifikovať klientov nad určitý objem obchodov a hlásiť podozrivé transakcie dohľadovým orgánom (v SR ide o FS).
Niektorí miestni regulátori sa v minulosti nechali trochu uniesť – napríklad v Holandsku čelili klienti búrz požiadavke doložiť vlastníctvo bitcoinovej adresy, na ktorú chceli vybrať prostriedky (napríklad podpísaním správy privátnym kľúčom).
Vo Francúzsku sa už skôr zaviedla nulová tolerancia voči anonymnému nakladaniu s bitcoinom u poskytovateľov služieb. Zámienkou na sprísnenie pravidiel bol ako obvykle boj proti terorizmu – osvedčený argument, pod ktorého záštitou je možné presadiť takmer čokoľvek.
Od roku 2024 však v celej Európskej únii platia jednotné pravidlá podľa nariadenia MiCA (Markets in Crypto-Assets Regulation). Hoci sa MiCA primárne zameriava na altcoiny, stablecoiny a ponuky tokenov, dopadá aj na bitcoinový ekosystém, najmä v oblasti centralizovaných búrz a custody služieb. Poskytovatelia musia po novom získať licenciu a podliehajú prísnemu dohľadu – podobne ako banky či tradičné finančné inštitúcie.
MiCA prináša povinnosť zaviesť interné kontrolné mechanizmy, pravidlá na správu rizík, identifikáciu klientov a reportovanie transakcií. Zároveň sa objavujú tlaky na sledovanie adries, na ktoré používatelia vyberajú prostriedky, a v niektorých krajinách je už teraz bežná prax vyžadovať registráciu alebo overenie cieľovej adresy.
Je preto namieste počítať s tým, že výbery do súkromných peňaženiek budú naďalej komplikovanejšie – obzvlášť ak sa používateľ rozhodne chrániť svoje súkromie pomocou nástrojov, ako je CoinJoin. Takéto transakcie môžu byť považované za „podozrivé“ a viesť k obmedzeniam alebo zrušeniu účtu.
Riziko budúcich zásahov, ako je daň z nerealizovaných ziskov alebo iná forma konfiškácie, nemožno vylúčiť – predovšetkým ak držíte bitcoiny u tretích strán. Súkromné kľúče mimo vášho dosahu sú aj mimo vašej kontroly.
Možno sa teda silnejúcemu trendu sledovania a kontroly účinne vyhnúť, alebo aspoň minimalizovať jeho dopady? Určite sa dá – záleží ale aj na tom, ako ďaleko ste ochotní pri ochrane súkromia a vašich bitcoinov zájsť. Nižšie uvádzame kroky, ktoré môžete vykonať – od najjednoduchších k pokročilejším:
Uvedené odporúčania ale nepredstavujú kúzelný prútik. Záležitosti okolo súkromia v Bitcoine sa neustále vyvíjajú a ak vám skutočne ide o súkromie a bezpečnosť, mali by ste sa v tejto oblasti neustále vzdelávať. Z mnohých rôznych zdrojov odporúčame aspoň dva: Bitcoin QnA a blog Burn the Bridge.
Bitcoin sú peniaze a platobný ekosystém, ktoré na plnohodnotnú funkciu nepotrebujú poznať niečiu identitu. Štát sa však svojich požiadaviek na sledovanie a kontrolu len tak nevzdá. Po rokoch, kedy bol Bitcoin skôr ignorovaný kvôli jeho domnelej nevýznamnosti, prichádzajú roky zvýšenej pozornosti a snahy narušiť ekosystém KYC procesmi. Jednotliví bitcoinisti sa musia rozhodnúť, nakoľko sú ochotní brániť svoje súkromie a suverenitu.
