Death Stranding 2: On the Beach (RECENZIA) – Postapokalyptický poštár na austrálsky spôsob

Death Stranding 2: On the Beach (RECENZIA PS5) – Obsah článku

• Spokojný život je len ilúzia
• Ako je to s tou riekou?
• Keď jeden robí to a druhý zasa toto
• Živý mŕtvy svet
• Death Stranding 2 priláka nielen fanúšikov jednotky
• Recenzia Death Stranding 2: On the Beach: záverečné hodnotenie

Spokojný život je len ilúzia

O zvláštnom titule Death Stranding sa toho napísalo veľa. Jedni ho prijali ako inováciu hrateľnosti a nádhernú víziu temnej budúcnosti Hidea Kojimu, iní ju odsúdili ako postapo walking PPL simulátor. Obe strany vo svojej podstate chápem, teda lepšie povedané, snažím sa pochopiť tú druhú. Ja som totiž absolútne Team Kojima. Prečo to píšem? Aby som jednoducho vysvetlil, že na Death Stranding 2: On the Beach som sa tešil od jeho oznámenia. A zároveň sa stránil akýchkoľvek informácií o dvojke, aby ma mohol japonský inovátor prekvapovať a vodiť si ma za ručičku ako malé dieťa.

Death Stranding vo mne totiž zanechalo hlbokú stopu, čo sa prejavuje napríklad tak, že sa cítim neuveriteľne heroicky len pri balení turistického batohu na výlet do prírody. A pamätáte tie nájazdnícke výpravy počas covidu do obchodu na týždenný nákup s rúškom na tvári? To som si mrmlal I'll Keep Coming od Low Roar a nasledoval stopy Sama Portera Bridgesa do supermarketu. Ak vám toto meno nič nehovorí, tak upaľujte inštalovať prvé Death Stranding. Nie že by bez neho dvojka nefungovala, ale sporné zhrnutie na niekoľko minút nemôže ani náznakom priblížiť všetky ústredné postavy a ich osudy tak, ako keď ich sami prežijete.

Dlhý úvod recenzie, čo? No zvykajte si, Kojima dávkuje rozprávanie úplne rovnako. Dve hodiny blúdite v pustatine, nesiete dôležitú zásielku na stanicu Južného uzla a potom čumíte na dvadsaťminútový film. Kojima má jednoducho svoj štýl a buď ho prijmete, alebo nie. Všetko funguje podobne ako v jednotke. Počas hrania Death Stranding 2: On the Beach sa dozviete veľa vecí o miestnom pokrivenom svete, kde poštári nosia na hrudi inkubátor s bábätkom, ale otvoríte viac otázok, než dostanete odpovedí. A ten pocit prenikavého neznáma, s ktorým sa donekonečna pasujete, je veľmi fajn.

Viac vám o deji nepoviem ani čiarku. Nechcem vám kaziť zážitok. Príbeh je totiž na druhom Death Stranding asi to najlepšie, čo môžete dostať. Budete plakať (častejšie, než si chcete predstaviť), občas sa zasmejete a niekoľkokrát budete hľadať obočie pod vlasmi z ďalšej šialenosti, čo Hideo vymyslel. Ale budete chcieť viac, ako herný otesanček. Škoda, že niektoré zásadné dejové pasáže sa schovávajú za grindom rádovo niekoľko desiatok minút s často banálnymi úlohami. Vždy je to až na hranici znesiteľnosti, ale s novým čriepkom príbehu som si povedal: „Ešte jednu zákazku a idem spať.“ A zrazu vonku štebotajú vtáčiky, žena na vás kričí, či ste sa zbláznili, že idete do práce, ale vy jej s prihlúplym úsmevom ukážete zdvihnutý palec a čakáte lajk späť.

Ako je to s tou riekou?

Kto zažil jednotku, tak asi rozumie, o čom píšem. Hejtri budú mať tiež vodu na svoj mlyn, takže sa vlastne nič nedeje. A to je z môjho pohľadu fanúšika vlastne najväčšia chyba, ktorú som často v Death Stranding 2: On the Beach zažíval. Nekonečný pocit, že toto som už hral. Jasne, prišlo množstvo inovácií, o ktorých sa zmienim neskôr, ale nič také zásadné, že by mi to vystrelilo zo stoličky. To znamená, že jednotka bola buď taká dokonalá, že nič nebolo možné meniť, alebo sa autorom nechcelo zasahovať do fungujúceho konceptu. Vyberte si.

Stále putujete krajinou, snažíte sa nezakopnúť s nákladom, ktorý svojou váhou prirovnáva Sama Bridgesa k mravcovi (síce neunesie dvadsaťnásobok svojej hmotnosti, ale ďaleko od toho nemá), občas vás prepadnú miestni nájazdníci, inokedy sa musíte vysporiadať s prílivom mŕtvych, ktorí vás chcú vtiahnuť na svoj breh (umriete, urobíte kráter ako hovado, ale vrátite sa späť – vlastnosť hlavného hrdinu). V tejto recenzii asi nie je priestor úplne vysvetľovať základné mechanizmy, pretože bez jednotky to hrať nechcete (druhé varovanie, fakt si kúpte jednotku skôr ako dvojku).

Postupom času začnete prepájať chirálnou sieťou jednotlivé stanice, čím sa vám otvoria nové plány výbavy (napríklad fantastický krvný bumerang), stavby, dopravné prostriedky a tiež možnosť opraviť staré diaľnice a po novom aj koľajnice. Tým sa zrýchli a vlastne zautomatizuje doprava a doslova cítite, ako sa kontinent prepája (po americkej jednotke sa dvojka vydala do Austrálie). To pre niekoho môže znamenať symbol úspechu, pre iného spomínaný grind. Tiež sa tu prepisuje dávkovanie hrania samotného – rýchlici, ktorí potrebujú titul dohrať čo najskôr, pocítia grindovanie s oveľa väčším dopadom.

Do samotnej hrateľnosti sa zásadne prepísali dve novinky – oveľa väčší dôraz na akčnú zložku a živelné katastrofy. Ich intenzita závisí od zvolenej obťažnosti. Na najľahšej sa nepriatelia správajú ako dobytok vedený na porážku, zatiaľ čo na najťažšej vám poriadne podkúria a využijú každú chybu v rozhodovaní. To isté platí aj o zosuvoch pôdy, záplavách či púštnych búrkach. V tom najľahšom podaní ide o pekný zážitok, ktoré vyriešite s prstom v nose, na najvyššej náročnosti sa aj viac rozvodnená rieka stáva problémom na hranici prežitia. Ale pocitovo dostávate vlastne väčší herný update v novom prostredí. Pokiaľ pri pokračovaní trváte na zásadných inováciách hrateľnosti, tak vás Death Stranding 2: On the Beach v tomto ohľade sklame.

Keď jeden robí to a druhý zasa toto

Stále sa však bavíme o tom, že Death Stranding je o zážitku samotnom, kde je cesta cieľ. Kojima smeruje na ľudskosť samotnú, kedy sa preživší musia spojiť proti hrozbe, či už pomocou chirálnej siete, zdieľaním alebo vzájomným oceňovaním, tak priamou spoluprácou. Inovatívny multiplayerový zážitok z jednotky totiž zostal zachovaný a stále šliape ako dobre namazaný stroj. Akonáhle prepojíte nejaký región do chirálnej siete, prepíše sa do „vášho“ sveta niekoľko stavieb od iných hráčov, čím vám dosť uľahčia putovanie. Taktiež sa môžete spoločne podieľať na obnove ciest a udržiavaní jednotlivých stavieb.

Ani neviete, ako príde vhod ochrana pred dažďom medzi démonickými vyvržencami VV pomocou dáždnika, ktorý vám dá aspoň minútu oddychu. Množstvo poslaných lajkov nemôže ani náznakom vyjadriť moju skutočnú vďačnosť. A čo taká lezecká kotva pri zráze, keď sa vám už všetky minuli? Rovnaká pesnička. Ľudská spolupatričnosť sa jednoducho celkom prirodzene dostáva do popredia a vás oblaží radosť, že pracujete na spoločnom cieli.

Rovnako tak môžete zbierať roztrúsené zásielky ostatných hráčov (po ich smrti, odhodení či inej nehode) a doručiť ich za nich. Ľudia by si totiž mali pomáhať, najmä doručovatelia zásielok v postapo svete. Vy môžete niektoré nechcené zásielky prenechať ostatným na stanovištiach či poštových schránkach v pustatine alebo len tak prenechať nepotrebné vybavenie, ktoré môže iným vytrhnúť tŕň z päty. A čo také zanechávanie prosebných odkazov priamo v teréne, ktoré môžete riešiť alebo ignorovať? Záleží na miere vášho altruizmu a času, ktorý chcete Death Stranding 2 a plneniu jeho platiny venovať.

Živý mŕtvy svet

Čas v Death Stranding 2: On the Beach totiž plynie úplne inak a nie len kvôli časodažďu urýchľujúcemu starnutie. Titul Hidea Kojimy totiž vyzerá tak skvele, že v ňom chcete pobudnúť, napríklad len na jednu zásielku (čo sa zvrhne na dodávateľský maratón, to mi verte), aby ste si pozreli nový kúsok krajiny, ktorá rozpráva príbehy bez slov. Pôvodné reálie inšpirované islandskou krajinou sa mierne obohatili o unikátnosti austrálskeho buša, horstva a púští, ale nič sa nezmenilo na celkovom ponurom poňatí. Keď začne pršať, tak na vás padne depka, iba ak by sa v okolí pohybovala postava Rainy pôsobiaca ako nekonečná instantná zásoba pozitívnej nálady.

Tým sa dostávame k ďalšiemu tromfu Kojimu – pracovaniu s emóciami. Samotná krajina by bola polovičná, keby v starostlivo plánovaných momentoch nezačala do uší prúdiť melódia posúvajúca emočnú úroveň do hviezdnych priestorov. Skupina Low Roar bola po úmrtí frontmana Ryana Karaziji nahradená Woodkidom (francúzsky multiinštrumentalista a grafik), ktorý ešte viac šliapol na pedál. V spolupráci s Ludvigom Forsellom, ktorý mal na starosti soundtrack prvého dielu, vytvorili monumentálny hudobný mix doplnený o ďalšie skladby. Takto má prosím vyzerať práca s hudbou, dámy a páni.

V neposlednom rade musím tiež spomenúť animáciu postáv, a teda aj herecké výkony hlavných postáv. V čase, keď hollywoodske trháky umierajú v kinách, dostanete takú nálož talentu, že si na filmy ani nespomeniete. Norman Reedus (Sam Bridges) a Léa Seydoux (Fragile) si držia vysoko položenú latku z jednotky, ale zdatne im sekundujú George Miller (áno, ten režisér, ktorého dabuje Marty Rhone), Elle Fanning (záhadná Tomorrow), Troy Baker (Higgs, ktorý tu je už naozaj šialený) alebo moja obľúbenkyňa Shioli Kutsana (Rainy). Kvôli dejovým sekvenciám jednoducho budete putovať naprieč Austráliou, aby ste vedeli, kam sa príbeh posunie. Len mi chýba taký démonický záporák, ako bol Mads Mikkelsen v jednotke, ktorého som obdivoval v každej scéne.

Death Stranding 2 priláka nielen fanúšikov jednotky

Ako som už písal na začiatku, tak Death Stranding 2: On the Beach bude mať svojich nekritických priaznivcov aj zarytých odporcov. Na rozdiel od jednotky sa tu viac „hrá“ vďaka akčným pasážam, ale veľká časť hrateľnosti sa stále zakladá na putovaní krajinou a spolupráci s ostatnými hráčmi. Mne osobne to nevadí a hltám Kojimovu víziu ponurej budúcnosti plnými dúškami. Len tam niekde vzadu v hlave klíči sklamanie, že som prišiel o wow efekt jednotky, kedy som bol prekvapovaný doslova na každom kroku. Učil som sa chybami. To som v dvojke totiž nezažil. Naskočil som do dobre vychodených trekových topánok a ako skúsený doručovateľ predpokladal väčšinu problémov, ktoré sa na 90 % naozaj stali.

Žiadne stresy ako v prvom diele, kedy dodnes nezabudnem na prvý výstup zasneženým údolím k Heartmanovi, ktoré bolo doslova zatarasené prízrakmi VV. V Death Stranding 2: On the Beach som pragmaticky a bez emócií eliminoval väčšinu hrozieb. Lenže je tu príbeh a ten je dych vyrážajúci, plný emócií a jednoducho koncert herectva a zaujímavých myšlienok. Kvôli tomu vám dvojku bez škrupúľ odporúčim, hoci ešte nepoznám jeho vyvrcholenie. Práve kvôli tomu nevidíte pod našou recenziou číslo, ktoré by sa dotýkalo takmer priečky najvyššej, ale iba odporúčanie (deviatimi prstami, na všetkých desať to jednoducho nie je).

• Zdroje: Vlastné

Death Stranding 2: On the Beach (RECENZIA)

Záverečné hodnotenie: ODPORÚČAME

Táto recenzia bola napísaná pre PS5 verziu hry. Kópiu na recenziu poskytla česká pobočka spoločnosti Sony.

Death Stranding 2 sa v zahraničných recenziách darí veľmi dobre, dokonca lepšie, než jeho predchodcovi z roku 2019, napriek tomu sa novinka od Kojima Productions nevyhla kritike. Tá smeruje najmä k repetitívnym momentom v príbehu nápadne pripomínajúcim DS 1, neoriginálnym boss fightom a až príliš zjednodušenému súbojovému systému. Mnoho recenzentov by si tiež podľa vlastných slov prialo, aby sa DS2 ešte viac odlišovalo od prvého dielu.

Po prečítaní predchádzajúcich riadkov je zrejmé, že Death Stranding 2 má svoje slabé stránky, zoznam jeho kvalít je však našťastie oveľa dlhší. Vydávanie sa na cesty s cieľom doručovania balíčkov a spájania ľudí je vraj stále vzrušujúce a odmeňujúce, o čo sa zasluhuje aj rozľahlý, pestrý, oveľa živší a dynamickejší svet inšpirovaný Austráliou a Mexikom. Väčšina kritikov si tiež pochvaľuje vylepšenie súbojového systému, ktorý je tentokrát prístupnejší a ponúka oveľa viac možností, ako k stretom s nepriateľmi pristupovať, čo zahŕňa aj nové zbrane a gadgety.

Nemožno nespomenúť ani fantasticky hodnotenú audiovizuálnu stránku hry. Fotorealistická grafika, ktorou sa možno kochať v cutscénach aj pri prieskume sveta vraj navyše vyzerá skvele aj na základnom PS5. Chválené boli aj výkony hercov, ktorí vdýchli život nezabudnuteľným postavám a ich prostredníctvom aj silnému príbehu, ktorý mnoho recenzentov označilo za Kojimov doteraz najlepší.

Death Stranding 2: Hodnotenie a metacritic

A ako hodnotí svet?

• Death Stranding 2: 90 % opencritic
• Death Stranding 2 PlayStation 5: 90 % metacritic

Tieto hodnotenia sú platné k 1. 7. 2025.