Assassin's Creed Shadows (RECENZIA) – Iné kulisy, rovnaká šablóna

Assassin's Creed Shadows (RECENZIA PS5) – Obsah článku

• Assassin's Creed konečne v Japonsku
• Jeden príbeh, dve postavy
• Hrateľnosť Shadows je veľmi povedomá
• Prekombinované vylepšovanie postavy
• Hľadaj, hľadaj, hľadač
• Základňa je základ úspechu
• Nádherná grafika bez japonskej duše
• Ďalšia nevyužitá šanca Ubisoftu
• Recenzia Assassin's Creed Shadows: záverečné hodnotenie
• HW nároky pre Assassin's Creed Shadows PC

Assassin's Creed konečne v Japonsku

Už si ani nepamätám, ako dlho fanúšikovia série volali po zasadení ďalšej Assassin's Creed hry práve do Japonska. Autori vraj až doposiaľ nemali dostatok skúseností a technológií, aby mohli feudálne Japonsko spracovať tak, ako by si zaslúžilo, čo mi pri pohľade späť pripadá ako vcelku vtipné vyhlásenie, pretože na mňa osobne pôsobí Shadows s trochou zveličenia ako iba preskinovaná Valhalla. Nedá sa ubrániť porovnaniu so skvelou akčnou adventúrou Ghost of Tsushima, ktorá ma úplne pohltila a prebudila vo mne chuť skúmať pre mňa takú exotickú kultúru a geograficky aj časovo vzdialený svet.

Oproti tomu Japonsko Assassin's Creed Shadows na mňa pôsobí tak nejako povrchne, plytko a bez hĺbky. Vlastne máte skutočne pocit, že sa pohybujete v modernou technológiou umelo vytvorenej simulácii (vtipné na tom je to, že presne to príbehovo Assassin's Creed Shadows skutočne je, vďaka technológii Animus totiž prežívate spomienky svojich dávnych predkov), ktorá ako keby postrádala tú dušu, čo je vlastne pre open world hry od Ubisoftu celkom príznačné.

Jeden príbeh, dve postavy

Túto rozpoltenosť, kedy sa kocháte nádherou Japonska, ale už nedokážete obdivovať jeho vnútornú krásu (čo u mňa naopak dokázal vyvolať inak vizuálne k svojmu veku pochopiteľne horšie Ghost of Tsushima) ilustruje aj príbeh. Ten začína veľmi sľubne, až som bol sám prekvapený.

Samotným spestrením už je samotná prítomnosť dvoch hlavných postáv, ktoré na začiatku stoja na opačných stranách konfliktu, a tak je vývoj ich vzájomného vzťahu sám o sebe zaujímavý. Zatiaľ čo Naoe je hnaná pomstou a pocitom krivdy, čo je pomerne neoriginálny, ale fungujúci koncept, ktorý vás nemá veľmi ako prekvapiť, svalnatý samuraj Jasuke sleduje vlastnú, oveľa zaujímavejšiu cestu.

Okolnosti, za ktorých sa obaja hrdinovia stretnú, aj to, ako sa musia vyrovnať so svojou minulosťou a vzájomne si všeličo odpustiť, vo mne vzbudilo veľké nádeje, že predsa len tento diel bude konečne iný. Z počiatku sa dokonca začala rysovať silná linka odkazujúca na samotný asasínsky rád, čo je niečo, čo mi v posledných dieloch extrémne chýbalo, ale akonáhle mierne lineárny úvod skončí, príbeh sa, ako je v prípade série neblahým zvykom, rozleje do šírky a väčšinu času už len beháte od jednej novej NPC postavy k ďalšej novej NPC postave (tú predchádzajúcu potom zabijete) a máte problém zapamätať si, kto je kto a prečo a čo od vás chcel. 

Napriek tomu ako celok príbeh rozhodne nie je zlý a má silnejšie chvíľky práve vďaka rozprávaniu Jasukeho a spomínanej asasínskej linke, ktorá zasa začne ku koncu gradovať, takže príbeh je pre mňa skôr mierne príjemným prekvapením. Stále ale platí, že pôvodná zápletka, teda boj asasínov s templármi (nedaj bože nadstavba s prvou civilizáciou, na ktorú už pravdepodobne v Ubisofte zabudli), stále hrá druhé husle.

Hrateľnosť Shadows je veľmi povedomá

Hrateľnosť však brnkne na veľmi povedomú strunku. S trochou zveličenia možno povedať, že vývojári iba vymenili meče za katany a dýky za tanto (japonský nôž či dýka). Animácie postáv pri súbojoch, efektné zakončovačky, kde padajú hlavy, to všetko vyzerá perfektne a väčšina akčných RPG alebo adventúr by bola za tak vydarené animácie rada, nemôžem sa však ubrániť pocitu, že potenciál samurajov a nindžov zostal nevyužitý. Opäť pritom spomínam na Ducha Cušimu a jeho štvoricu bojových postojov či ikonické samurajské duely.

Istú pestrosť v tomto smere prinášajú dve hrateľné postavy, každá pritom vyznáva trochu iný bojový štýl. Naoe ako nindža a majiteľka skrytej čepele viac zodpovedá typickej asasínskej hrateľnosti, takže sa vďaka svojej mrštnosti dostane na vyvýšené miesta, pričom novinka v podobe kotvy s lanom ešte urýchľuje šplhanie. Pri pohľade na obrovského Jasukeho potom nie je prekvapením, že nie je tak schopným akrobatom a na niektoré miesta sa vôbec nevyšplhá, zatiaľ čo napnuté laná, po ktorých Naoe prebieha ako cirkusový akrobat, pod jeho váhou praskajú. Zato má ale veľkú silu a funguje ako armáda jedného muža, nie je totiž problém s ním doslova rozraziť hlavnú bránu nepriateľskej základne a jedného po druhom si podať celé jej osadenstvo.

To by s Naoe bolo možné len na najľahšiu obťažnosť (bránu by ale musela preliezť, rozraziť ju nedokáže) a aj tak by to nebolo úplne jednoduché. V koži Naoe sa ale zasa dokážete lepšie skrývať v tieňoch, nepočuteľne šplhať a nepozorovane zabíjať skrytou čepeľou, záleží tak nielen na vami preferovanom hernom štýle, ale aj charaktere misie. Niektoré príbehové sú určené iba pre jednu z postáv, väčšinou si ale budete môcť vybrať, za koho práve chcete hrať.

Popravde mám z tejto novinky trochu rozporuplné pocity. Baví ma hra za Naoe aj Jasukeho, nedokážem sa ale ubrániť pocitu, že autori obom postavám niečo násilím zobrali, aby boli viac odlišné. Naoe napríklad nemôže strieľať z luku a nemá tak žiadnu tichú zbraň na diaľku. Naopak Jasuke môže používať lúk či prvú pištoľ na pušný prach, ale zasa má často problém preliezť aj trochu vyšší múr, čo dokáže byť naozaj frustrujúce.

Prepínanie postáv pritom trvá pár sekúnd, ale vždy sa musíte vnoriť do ponuky a potom chvíľu (cca 5 – 7 sekúnd) počkať, navyše logicky nemožno prepínať napríklad v momente, keď vás hľadá nepriateľ a podobne, takže hoci ide o sympatickú novinku, má svoje obmedzenia. Nakoniec som teda skončil pri tom, že som väčšinu času hral za Naoe, pretože horšia pohyblivosť Jasukeho ma príliš limitovala, a to aj napriek tomu, že ma inak neskutočne bavila jeho sila aj brutalita a ako osobnosť mi je veľmi sympatický. 

Prekombinované vylepšovanie postavy

Autori však skvele zvládli systém vylepšovania oboch postáv. Aj keď totiž hráte napríklad za Naoe, skúsenostné body, tzv. mastery points, dostáva aj Jasuke, takže akonáhle sa naňho prepnete, môžete si ho adekvátne vylepšiť, aby držal krok s Naoe. Mrzí ma ale nová mechanika poznania, čo je systém šiestich úrovní, ktoré vám odomykajú jednotlivé stupne skúsenostných stromov, tzv. mastery trees, oboch postáv. Pôsobí to však na mňa len ako zámienka na plnenie inak nezábavných činností v rámci otvoreného sveta, ako sú modlitby vo svätyniach alebo hľadanie zvitkov v chrámoch, pretože práve tie zvyšujú úroveň poznania.

Jednotlivé skilly by sa mohli pokojne odomykať klasicky s rastom úrovne postavy, a nie na to nabaľovať ďalšiu mechaniku, ktorá neponúka nič vyložene zábavné. Oblúkom sa tým vraciam k nevyužitému potenciálu otvoreného sveta, bez nutnosti navyšovať úroveň poznania by ste totiž nemali motiváciu vydávať sa do spomínaných chrámov a obiehať jednotlivé oltáre, aby ste sa pri nich pomodlili, čo je samozrejme vo svojej podstate zle.

Hľadaj, hľadaj, hľadač

Kde došlo k miernej zmene, je fungovanie otvoreného sveta a zadávanie questov. V predchádzajúcich dieloch ste dostali vždy v rámci questu presne určené, kam sa máte dostať a na danom mieste sa vám ihneď zobrazila ikonka, takže ste konkrétne vedeli, kam ísť. To bolo už dlhší čas kritizované, pretože sa tým vytrácala chuť preskúmavať a objavovať otvorený svet. Po novom však väčšina questov funguje tak, že vám zadávateľ úlohy povie, v akej provincii sa cieľ nachádza a nejaké ďalšie podrobnosti, ako je významný monument v okolí, blízkosť rieky a podobne.

Vy potom musíte podľa týchto indícií cieľ nájsť, poprípade je možné využiť služby zvedov z vašej základne, ktorí dokážu určitú oblasť prehľadať a cieľ vám presne lokalizovať, zvedov ale máte obmedzené množstvo, a tak túto funkciu nemožno používať stále dookola. Znie to skvele, funguje to skvele, ale nie je to vlastne žiadna novinka.

Presne toto totiž už vedel exploration mod z predošlých dielov, autori teda len tento režim teraz nastavili ako hlavný, trochu ho vylepšili, a naopak ako barličku možno teraz zapnúť pôvodné fungovanie, kedy vás hra monotónne posiela od jednej ikonky k druhej. Rozhodne odporúčam nechať základný režim zapnutý, pretože ide o krok správnym smerom, napriek tomu ide fungovanie sveta všeobecne v rovnakých šľapajách. Zabudnite na zážitky z hier ako je The Legends of Zelda: Tears of the Kingdom, kde vás geniálny level dizajn prostredia neustále láka pozrieť sa ešte tam za ten kopec, preskúmať podivne vyzerajúce zoskupenie kameňov alebo tajomný vodopád. Svet je krásny na pohľad, ale pôsobí ako spleť cestičiek a kopcov, do ktorých sú náhodne bez väčšieho zmyslu a nadväznosti umiestnené rôzne objekty.

Základňa je základ úspechu

Výraznejšou novinkou je základňa, ktorá figurovala už v predchádzajúcich dieloch, tentoraz má ale oveľa dôležitejšiu úlohu. Slúži nielen na vylepšovanie vášho vybavenia, ale aj na ďalšie upgrady ovplyvňujúce hrateľnosť. Môžete si ju navyše vizuálne upravovať podľa svojej ľubovôle – stavať jednotlivé budovy, robiť medzi nimi cestičky, pridávať dekoračné prvky, a dokonca aj chovať zvieratá.

Vylepšovaním základne navyše môžete trénovať nových zvedov, ktorí vám pomáhajú s hľadaním informácií a sú schopní, ako som už spomenul, lokalizovať váš cieľ. V nepriateľských základniach im zasa môžete zadať za úlohu transport ukoristených materiálov, ktoré sú potrebné na ďalší rozvoj základne. Ide o taký malý tycoon, ktorý tvoriví hráči uvítajú, na druhej strane, pokiaľ vás plánovanie cestičiek a budovanie skaliek nezaujíma, nemusíte v základni tráviť takmer žiadny čas. Ide však pre mňa o jednu z mála skutočne podarených noviniek.

Nádherná grafika bez japonskej duše

Vizuálnu stránku hry som už nahryzol. Assassin's Creed Shadows vyzerá väčšinu času naozaj veľmi pekne a ako je v prípade série zvykom, niektoré scenérie sú skutočne epické. Nedokážem sa ale ubrániť pocitu, že autori síce vytvorili všetky tie krásne textúry japonských rastlín, detailne naštudovali dobovú architektúru, ale napriek tomu nedokázali zachytiť dušu feudálneho Japonska. Pretože som dohral do konca Assassin's Creed Odyssey, Origins aj Valhallu, až príliš často vidím pred sebou tieto predchádzajúce diely, aj keď vo všeobecnosti ide o vizuálne veľmi atraktívnu hru.

Rozmanitosť už tak krásneho prostredia podporujú meniace sa ročné obdobia, ktoré majú vplyv aj na hrateľnosť. Jednak sa po konci určitého obdobia vrátia na základňu vaši zvedovia a sú opäť k dispozícii, ale tiež sa pochopiteľne zmení vizuálny ráz prostredia. Na jar pučia kvety a tráva sa nádherne zelená, zatiaľ čo v zime všetko pokryje sneh a spomalí váš pohyb. Niektoré prvky, ako sú napríklad zmrznuté cencúle, je možné využiť vo svoj prospech, kedy ich možno zhodiť a odlákať tým pozornosť nepriateľov. Pochváliť musím tiež najrôznejšie efekty, ako je silný vietor lomcujúci s kríkmi aj celými stromami alebo padajúce okvetné lístky rozkvitnutých stromov.

Ďalšia nevyužitá šanca Ubisoftu

Assassin's Creed Shadows bohužiaľ nie je ani revolúcia, ani podarená evolúcia. Séria sa zasekla na mieste, čo bude pre väčšinu hráčov zlou správou, pretože aj keď od posledného dielu ubehli 3 roky, pocit, že hráte to isté, len v iných textúrach, vás dobehne naozaj veľmi skoro a už sa vám ho nepodarí zbaviť.

Ak ste ale v tejto sérii nováčikovia, nie je to zasa taký problém. Dokonca v prípade, že Assassin's Creed Shadows je vašou prvou hrou z tejto série, je dosť možné, že budete nadšení, pretože samo o sebe je Shadows veľmi podarenou hrou.

• Zdroje: Vlastné

Assassin's Creed Shadows (RECENZIA)

Záverečné hodnotenie

Táto recenzia bola napísaná pre PS5 verziu hry. Kľúč na recenziu poskytol vydavateľ Ubisoft.

HW nároky pre Assassin's Creed Shadows PC