The Last of Us Part II (RECENZIA) – Nový kráľ príbehových akčných adventúr

The Last of Us Part II (RECENZIA PS4 Pro) – Obsah článku

1. Príbeh o pomste, nenávisti, ale aj láske a súcite
2. Väčší, otvorenejší, ale stále v područí príbehu
3. Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ
4. Perfektne vyvážená hrateľnosť
5. The Last of Us Part II vás vtiahne a už nepustí
6. Nová úroveň grafického spracovania
7. Jedna z najlepších hier tejto generácie
8. Recenzia The Last of Us Part II: záverečné hodnotenie

Príbeh o pomste, nenávisti, ale aj láske a súcite

The Last of Us Part II je o pomste, ale ako sa budete postupne prehrabávať vynikajúcim príbehom, ktorý hravo strká do vrecka absolútnu väčšinu hier, budete narážať na témy, ako je posadnutosť, násilie, ale tiež ľudskosť či empatia – a to všetko, hoci sa to nemusí z pohľadu na obal hry zdať, autori položili na dnešný svet. Hoci je totiž The Last of Us Part II akčnou hrou, v ktorej sa nebojíte stlačiť spúšť, pod touto hlavnou vrstvou sa zrkadlí odraz dnešnej spoločnosti.

Vývojári vystupovali od prvého okamihu, kedy svetu potvrdili zámer v príbehu The Last of Us pokračovať, veľmi ambiciózne. Všetko malo byť väčšie, lepšie a vlastne aj dosť iné. Ak však patríte medzi fanúšikov prvého dielu (pričom bez jeho absolvovania by ste sa podľa môjho názoru do pokračovania nemali za žiadnu cenu púšťať), môžete byť pokojní. Nielen mechanikami (hoci práve tie boli výrazne modernizované), ale aj príbehom hra skvele nadväzuje tam, kde prvý diel skončil a Part II ako rozprávanie, tak aj spomínané mechaniky ďalej rozvíja.

Väčší, otvorenejší, ale stále v područí príbehu

Autori však neklamali, keď tvrdili, že svet je podstatne väčší. Inšpirácia poslednými dielmi série Uncharted je tu výrazná, ale rozhodne nejde o obyčajnú „kopírku“. Tvorcovia z Naughty Dog skrátka vzali prvky, o ktorých vedia, že fungujú, a namontovali ich na svet The Last of Us. Lokácie tak sú viac otvorenejšie, ale stále ide o celkom lineárny zážitok, v ktorom vám autori len dávajú možnosť detailný svet preskúmavať takými spôsobmi, ako nikdy predtým.

Snáď všetky budovy, okolo ktorých prejdete, sú voľne prístupné a niečo v sebe skrývajú. Niekedy ide len o náboje či predmety na crafting, inokedy môžete nájsť skupinku nepriateľov strážiacich dodávku zbraní či lístok s odkazom umierajúceho, kde nájdete kód k neďalekému sejfu. Nejde ale o klasickú dobrovoľnícku činnosť. The Last of Us Part II vás totiž, snáď ako žiadna iná hra, doslova donúti preliezať aj tie najtemnejšie zákutia, pretože je to nesmierne zábavné a uspokojivé zároveň. Relatívne vysoká obťažnosť (ktorú možno zvoliť celkom z piatich úrovní a kedykoľvek ju meniť) vás navyše priamo nabáda na to, aby ste pozbierali čo najviac vybavenia a boli pripravení na prípadný stret.

Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ

Nie je to ale len perfektný level dizajn či náročná, ale vyvážená hrateľnosť, ktorá vás donúti premýšľať nad každým súbojom. Takmer vždy totiž ide boj vyriešiť viacerými spôsobmi. Okrem priameho stretu môžete nepriateľov podobne, ako v prvom dieli, lákať do svojich pascí, narúšať ich pozornosť hádzaním predmetov a následne ich aortou prehnať svoj hrdzavejúci nožík. Repertoár nepriateľov je navyše veľmi pestrý. Na strane hubou Cordyceps nakazenými protivníkmi stretnete nové „tváre“, ako je shambler vypúšťajúci kyselinu, zatiaľ čo v prípade ľudských nepriateľov, ktorí sú mnohokrát väčšími potvorami než samotní nakazení, potom stojí militaristická organizácia WLF a klan tichých zabijakov Scars, ktorí vyznávajú návrat k prírode a jednoduchý život.

Zatiaľ čo pri strete s nakazenými vám bude behať mráz po chrbte zo zvukov, ktoré vydávajú, v prípade ľudí budete čeliť možno ešte niečomu ďaleko horšiemu. Snáď vôbec prvýkrát v histórii hier totiž stojíte proti nepriateľom, ktorí vám bez milosti preženú guľku hlavou, hoci si môžete byť úplne istí ich ľudskosťou. Pretože rovnako ako vy, aj oni sa skrátka len pokúšajú prežiť a nič viac. Protivníci sa oslovujú menami a dokonca sa rozprávajú o svojom živote, a akonáhle jedného z nich zabijete, budete počuť poznámky typu „Sakra, Owen je mŕtvy!“ a ak vás priatelia vašej obete zbadajú, začervenajú zlosťou a za kriku mena zosnulého sa na vás vrhnú.

S trochou zveličenia sa dá povedať, že každý nepriateľ má svoj príbeh a všetky sú prepojené. Možno zabijete nejakého kriváka, ale potom zistíte, že tam niekde doma má milujúcu ženu a dcéru. Ako sa cítite? Aj preto je v hre tak explicitne zobrazené násilie. Nejde o výstrelok autorov, ktorí by mali problém s masochizmom. Spôsob, akým nepriatelia umierajú a akým ich zabíjate, má svoj dôvod, práve aj násilie je totiž veľkou témou hry, hoci to tak na prvý pohľad vôbec nevyzerá.

Perfektne vyvážená hrateľnosť

Podobne, ako spomínaná séria Uncharted, aj The Last of Us Part II perfektne dávkuje prieskum sveta, riešenie priestorových a fyzikálnych hádaniek a hutné súboje. Výsledkom je tak hrateľnosť, pri ktorej sa nikdy nezačnete nudiť a nebyť otravných ľudských potrieb ako potrava alebo spánok, bol by som schopný dohrať celý príbeh na jeden záťah. Až tak je hra pohlcujúca a zábavná. Herná doba sa odvíja od toho, ako veľmi sa zaoberáte prieskumom sveta a akú zvolíte obťažnosť – v mojom prípade, pri voľbe druhej z piatich a pri celkom starostlivom prieskume, trvalo dohrať príbeh 27 hodín.

Za tú zábavnosť vďačíme tiež novým schopnostiam postáv, ako je skákanie, lezenie cez prekážky alebo hojdanie sa na lane. Rozhodne však nečakajte akrobatické kúsky z repertoáru Uncharted. The Last of Us Part II je v tomto smere nesmierne realistickou až ťažkopádnou hrou, takže pocítite každé zoskočenie čo i len z trošku vyššieho miesta. Obohatenú hrateľnosť potom podčiarkuje aj crafting a vylepšovanie postavy, ktoré tiež vychádza zo základných princípov prvého dielu a hoci je robustnejšie a prináša viac možností, stále si zachováva rýchlosť a jednoduchosť.

Okrem skákania potom využijete tiež krčenie a plazenie sa. Môžete sa schovať vo vysokej tráve alebo pod terénnym autom. Opäť v mene reálnosti, ale nie ste nikdy úplne skrytí, hoci vysoká tráva vás vždy schová lepšie ako nízka, v ktorej vás nepriatelia skôr odhalia. Rovnako tak sa umne pozerajú pod autá a za najrôznejšie prekážky. Novou výzvou sú tiež psi, ktorí vás dokážu vystopovať, aj keď vás ešte žiadny z ich pánov nevidel.

The Last of Us Part II vás vtiahne a už nepustí

Práve realizmus je pre hru nesmierne dôležitý a nejde len o spomínané správanie nepriateľov či veľmi surové a reálne podanie násilia. Schopnosť interpretovať prvky, ktoré si v iných hrách ani nevšimnete úplne skutočným a do deja vtahujícím spôsobom, robí z The Last of Us Part II herný zážitok, aký nemá v tomto smere obdobu. Akonáhle si nasadíte slúchadlá, nehráte za Ellie. Vy ste Ellie. A všetka krv na jej rukách je aj na vašich.

Výstrel z revolveru v uzavretej miestnosti vám bude doslova zvoniť v ušiach, takže budete každé stlačenie spúšte prežívať ako nikdy predtým. Vďaka tomu si skutočne rozmyslíte každý stret, ale budete počítať aj každučký náboj, ktorých nie je nikdy dosť. Kroky nepriateľov, fučanie psov, cinknutie nožníc, ktoré nepriateľ pustí na zem v momente, keď ho zabijete, to všetko budete vnímať nevídaným spôsobom, nehovoriac o hudobnom podkrese, ktorý odhodil tradičné nástroje a buduje surovú atmosféru strachu a prežitia jednoduchými, ale o to silnejšími tónmi. Svoju úlohu zohrajú tiež celkom podarené české titulky, pri ktorých sa však obávam, že došlo k prekladu bez hlbšej znalosti hry, pretože dialógy občas významovo nesedia na aktuálnu situáciu na obrazovke.

Nová úroveň grafického spracovania

A teraz si spojte všetko dohromady. Perfektný príbeh, nie vyložene inovatívnu, ale rozhodne vyberanú a do detailu premyslenú hrateľnosť, pôsobivé drobnosti a prvky realizmu, s ktorými ste sa v hrách ešte nestretli. Toto ale nie je ako varenie Psíka a Mačičky, toto je Zdeněk Pohlreich vo svojich najlepších rokoch. Tým však estráda pochvalných slov nekončí, vývojári totiž toto všetko ešte vyšperkovali grafickou polevou, ktorá z The Last of Us Part II robí snáď najkrajšiu hru tejto konzolovej generácie.

Podobne, ako predchádzajúce hry štúdia, totiž vývojári opäť posunuli grafické možnosti o úroveň vyššie, pravdepodobne na úplný technický strop PS4. Popravde, keby takto vyzerali všetky hry tohto žánru, načo by sme potrebovali PlayStation 5? Iste, The Last of Us Part II nepodporuje napríklad Ray Tracing, ale namiesto neho vytvorili vývojári vlastné technológie, takže napríklad svetlo baterky, ktoré tvorí úplne reálne skreslenie priestoru a s ním spojené tiene predmetov, je niečím doteraz nevídaným. Rovnako tak textúry trávy, póry na koži, ale aj papradie obtekajúce vaše telo, zatiaľ čo sa krčíte v húštine alebo prirodzene sa správajúce kusy oblečenia, vás mnohokrát uvrhnú do tranzu.

Snáď jedinú výčitku mám na otvorenejšie priestranstvo rozbombardovaného Seattlu, ktorý mi prišiel až nečakane prázdny a bez väčších detailov. Akonáhle sa ale vrátite späť na úzke lesné cestičky, vyrabované synagógy alebo rozpadajúce sa torzá budov, opäť ste svedkami bezchybnej exhibície zmyslu pre detail a technického umu vývojárov. Toto je top trieda, to najlepšie z aktuálnej konzolovej generácie.

Jedna z najlepších hier tejto generácie

Po predchádzajúcich riadkoch vás asi neprekvapí, že The Last of Us Part II mieri na najvyššie stupne. Toto je hra, ktorú by si mal zahrať snáď každý hráč, a to aj napriek tomu, že napríklad nie je fanúšikom násilia alebo príbehov o pomste. Pretože práve o tej hra je. S trochou zveličenia možno povedať, že po dohraní budete trochu iný človek, alebo sa aspoň na svet budete pozerať trochu inak. No, aspoň chvíľu. S radosťou navyše môžem konštatovať, že nedávny únik informácií prezrádzajúci dôležité dejové okamihy je síce veľmi smutnou udalosťou, ale aj keď dopredu poznáte niektoré časti príbehu, nie je to nič v porovnaní s tým, keď si The Last of Us Part II sami zahráte.

Naughty Dog sú nefalšovaní majstri interaktívneho rozprávania, ktorí vytvorili príbeh natoľko silný, že z neho nemôžem nič prezradiť. To sa bohužiaľ čiastočne týka aj hrateľnosti, ktorá je ako celok vynikajúca, ale jeden výrazný prvok by som predsa len rád okomentoval najmä z toho dôvodu, že ako hráči, ktorí si The Last of Us Part II budú potenciálne kupovať, ho máte právo poznať. O čo ide, na tomto mieste prezradíme až 19. júna, kedy súčasne s vydaním hry padne informačné embargo, ale aj tak vám môžem zaobstaranie hry zo srdca odporučiť. The Last of Us Part II je videoherný klenot.

(Aktualizácia 18. júna 2020. Pokiaľ o druhej časti The Last of Us Part 2 nechcete vedieť naozaj vôbec nič, ďalej nečítajte):

Keď sme 12. júna vydávali recenziu na The Last of Us Part II, sľúbili sme vám po skončení informačného embarga, že recenziu doplníme o jednu zásadnú informáciu, ktorú máte podľa nás právo poznať. Hoci o tom totiž tvorcovia sami nehovoria, veľkú časť hry budete hrať za úplne inú postavu. A nejde o to, že by to bolo zle, práve naopak. Fakt, že príbeh prežijete aj z iných očí je na hre vlastne úplne zásadný a robí z The Last of Us Part II práve to, čo je – naozajstný klenot interaktívneho rozprávania. Ale ako hráči, ktorí za hru minú svoje peniaze, podľa nás máte právo vedieť, že značnú časť hrateľnosti tvorí niečo, o čom dopredu neviete.

Okrem pochopiteľného vplyvu na príbeh totiž fakt, že skoro celú druhú polovicu hráte aj za úplne novú postavu, výrazne mení aj hrateľnosť. Druhý charakter používa iné zbrane a má odlišné schopnosti, takže môžete byť z počiatku zaskočení, možno sklamaní či dokonca aj naštvaní. Jedno nám ale môžete veriť – práve to, že hráte aj za inú postavu, je možno tým úplne najväčším plusom druhého The Last of Us, hoci priznávame, že časť za Ellie možno mohla byť dlhšia, zatiaľ čo niektoré misie za druhý charakter išlo zostručniť pomocou filmu. Ale práve vďaka tejto dualite, ktorá bude bezpochyby hráčsku komunitu ešte dlho rozdeľovať, je druhé The Last of Us práve oným kráľom akčných adventúr, ktorého vám zo srdca odporúčame.

Táto recenzia bola napísaná pre PS4 Pro verziu hry.

• Zdroje: Vlastné

Recenzia The Last of Us Part II: záverečné hodnotenie