Prečo sa podľa skvelých videohier netočia skvelé filmy (TÉMA)

Prečo sa podľa videohier netočia skvelé filmy? – Obsah článku

1. Poznáte naozaj dobrý film podľa videohry? A mohol by som ho vidieť?
2. Prečo hry fungujú dobre na monitore, ale už nie na plátne?
3. Desiatky hodín za monitorom verzus dve hodiny v kine
4. Film alebo seriál?

Poznáte naozaj dobrý film podľa videohry? A mohol by som ho vidieť?

Filmové adaptácie slávnych videohier sú takým zvláštnym fenoménom. Vo väčšine prípadov nefungujú ako samostatné filmy a u kritikov si vysluhujú skôr priemerné hodnotenie, dosť často ale neuspejú ani u skalných fanúšikov danej hry. A aj napriek tomu, že sa filmári snažia dostať videohry do kinosál už niekoľko dekád, tie naozaj dobré snímky založené na videohernej predlohe sú vzácnejšie ako korenie v Dune.

Len zvážte, aké videoherné série sa už dočkali sfilmovania. Alone in the Dark, Super Mario, Mortal Kombat, Street Fighter, Hitman, Max Payne, Assassin's Creed, Doom, Resident Evil, Need For Speed, Prince of Persia, Tomb Raider... To je len pár príkladov, v skutočnosti je tých filmov ešte oveľa viac, ale v drvivej väčšine ide prinajhoršom o totálne filmové odpady, prinajlepšom o priemerné, ľahko zabudnuteľné snímky, ktoré sláve svojej predlohy nesiahajú ani po členky.

Samozrejme nie je možné rezolútne vyhlásiť, že všetky filmy podľa videohier sú zlé. Niektoré sa objektívne vzaté podarili, z poslednej doby napríklad čerstvá novinka Sonic, Tomb Raider (nie ten s Angelinou Jolie), alebo už pár rokov starý Warcraft. To všetko sú pomerne vydarené snímky, aj napriek tomu ale nejde o vynikajúce filmové diela.

Pokusy o prevedenie herných lahôdok do filmovej podoby začali približne v polovici 90. rokov, teda veľmi podobne ako prvé seriózne pokusy o sfilmovanie komiksov. Čo si budeme hovoriť, filmové začiatky boli krušné pre obe tieto médiá, komiksové adaptácie si ale časom vydobyli určitý rešpekt a kvalitatívny štandard nastolený predovšetkým impozantným filmovým univerzom od Marvelu (MCU).

Videoherné filmy ale začínali s hrôzami typu Super Mario Bros., kde režisér vzal pomerne jednoduchú 2D skákačku a pokúsil sa ju pretaviť do výpravného dobrodružného filmu s pochybným kastingom, slabými hereckými výkonmi, mizernými trikmi (aj na svoj čas) a scenárom, za ktorý by sa väčšina dnešných profesionálov prinajmenšom hanbila. Toto rozhodne nebola tá správna cesta. Prečo je ale spracovanie videohry do filmovej podoby takou výzvou?

Prečo hry fungujú dobre na monitore, ale už nie na plátne?

Faktorov je podľa môjho názoru hneď niekoľko. Najväčším problémom je celkom určite „sfilmovanie“ kľúčových herných mechanizmov. Tie isté princípy, ktoré tvoria drvivú väčšinu vášho zážitku z hry, totiž jednoducho vo filme nebudú fungovať, aspoň nie v takej miere. Zoberme si ako príklad už spomínaného Maria – akokoľvek je v hre ohromne zábavné celé hodiny skákať s fúzatým inštalatérom z plošiny na plošinku a sem-tam zadupať do zeme korytnačku, dvojhodinový film zložený iba z podobných scén by svojich divákov stihol unudiť už v prvej tretine.

Vo filmových adaptáciách sa základné prvky hrateľnosti často nutne zmrštia na iba pár scén, čo je zo scenáristického hľadiska síce v poriadku, ale tak trochu sa tým vytráca ten autentický zážitok, ktorý majú fanúšikovia videohernej predlohy vrytý do pamäte. Vezmite si napríklad film Mortal Kombat z roku 1995 (réžia Paul W. S. Anderson). Z frenetickej bojovky, kde krv (vo svojej dobe skôr červené pixely) strieka prúdom, zostalo v samotnom filme relatívne málo bojových scén, navyše nie príliš kvalitne natočených. Áno, ja viem, tiež som sa zhrozil, keď som to napísal, ale zložte si na chvíľu tie nostalgické okuliare. Ten film vážne nie je veľmi dobrý, aj keď sme si vtedy všetci mysleli, že nič lepšie neexistuje.

Ale ruku na srdce (iba metaforicky, alebo v rukaviciach), menší počet bojových scén v Mortal Kombat dáva zmysel, pretože sledovať v kine dve hodiny nepretržitých súbojov, navyše zakončených brutálnym znetvorením porazeného bojovníka, je jednoducho hlúposť. Aj násilie prekypujúce čiernym humorom začne byť po určitej chvíli stereotypné, je teda potrebné ho nejako zriediť, najlepšie príbehom. Na to je Mortal Kombat paradoxne ideálny, pretože disponuje naozaj prepracovanou a zábavnou mytológiou, ako koniec koncov ukazujú posledné diely tejto videohernej série.

Bohužiaľ Paulovi W. S. Andersonovi ani bohatá predloha na záchranu filmu nestačila, možno preto, že väčšinu (v hrách zaujímavých) charakterov stvárnil ako jednorozmerné postavičky prenášajúce repliky šuštiace papierom. Čo znamená jediné – výber toho správneho režiséra, ktorý dostatočne rozumie predlohe a pristupuje k nej s rešpektom, je kľúčové.

Paul W. S. Anderson však bohužiaľ neskončil iba pri Mortal Kombat, potom ešte stihol sprzniť legendárnu hororovú sériu Resident Evil, z ktorej na striebornom plátne urobil tupú akčnú vec so zle zostrihanými akčnými scénami. Čo vyvoláva značné obavy, keďže sa Andersonovi do pazúrov nedávno podarilo ukoristiť moju ďalšiu obľúbenú videohernú sériu – a síce kultový Monster Hunter. A z toho naozaj nemám radosť. Aby som ale bol fér, prvé plagáty vyzerajú viac ako sľubne, čo ale náš milý Paul W. S. urobí so scenárom, toho sa bojím už teraz.

Desiatky hodín za monitorom verzus dve hodiny v kine

Ďalším aspektom, ktorý tvorcom filmových adaptácií videohier zrovna nehrá do kariet, je ich dĺžka. Dohranie väčšiny moderných hier štandardne zaberie aspoň 10 hodín, pomerne bežne ale narazíte na tituly, ktoré vám zo života ukroja 30, 50, pokojne ale aj 70 hodín, ani nežmurkne. Respektíve áno, žmurknete veľakrát, a než vôbec uvidíte záverečné titulky, nalejete si do tých červených unavených očí nejednu fľaštičku zvlhčujúcich kvapiek.

Teraz sa ale rozprávame prevažne o príbehovo založených hrách, vo FIFA kdekto utopí tisíce hodín, ale ani to by ako námet na dobrý film nestačilo. Podstatné je, že do tých X desiatok hodín sa vštiepi naozaj veľa príbehových línií, zvratov, postáv, misií a úloh, ale aj repetitívnych aktivít, ktoré jednoducho musíte „odohrať“, aby ste sa dostali z miesta.

Toto všetko potom tvorí jeden ucelený zážitok, z ktorého si hráč na konci odnesie nejakú emóciu. A toto všetko potom nejako rozumne narvať do dvojhodinového filmu, aby ho ocenili fanúšikovia predlohy, ale aj nezúčastnený divák, ktorý o existencii nejakej hernej predlohy nemá ani tušenie, to je skrátka oriešok.

S dĺžkou je úzko spojený aj osobný zážitok z danej hry. Za ten nespočet hodín strávených vo virtuálnom svete exponenciálne rastie pravdepodobnosť, že si k postavám vybudujete výraznejšie silnejší vzťah, než za dve hodiny v kine, aj keby sa režisér pretrhol. Hra má zároveň priestor poctivo budovať zápletku a vývoju hlavných charakterov sa náležite venovať. A to už vôbec nehovorím o tom, že mnoho titulov svojim hráčom ponúka pomocou ich vlastných rozhodnutí v určitej miere korigovať vývoj celého príbehu a docieliť tak pokojne aj niekoľko rôznych zakončení. Toto filmy svojim divákom jednoducho ponúknuť nedokážu, pretože len pasívne rozprávajú scenárom daný dej.

Aby sme ale boli fér, každá príbehovo založená hra nie je automaticky umeleckým dielom hodným Shakespeara, ktorého genialitu iba neschopní filmári nedokážu previesť na plátno. Veľa hier je po príbehovej stránke banálnych, predvídateľných a skrátka a dobre nezaujímavých, takže ak sa niekto taký materiál rozhodne sfilmovať, neúspech si takmer zaslúži.

Film alebo seriál?

Jadro „prekliatia“ videohier na striebornom plátne ale možno nakoniec leží úplne inde, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Možno sa celovečerné filmy limitované určitou stopážou (2 – 3 hodiny max.) na videoherné adaptácie jednoducho nehodia a príbehom z virtuálnych svetov by vo svojej podstate možno oveľa viac sedelo epizódne rozprávanie formou seriálu. Vysokorozpočtové seriály navyše teraz prežívajú nebývalý boom vďaka stále populárnejším streamovacím službám typu Netflix, HBO GO či Disney+, ktoré sa neboja do svojich vlastných produkcií investovať nemalé peniaze výmenou za prvotriednu kvalitu obsahu. A to je presne ten smer, ktorým by sa mali videoherné adaptácie vydať.

Moju odvážnu teóriu dúfajme čoskoro potvrdí pomaly sa rysujúca adaptácia herného trháku The Last of Us, ktorá vzniká v produkcii HBO práve ako seriál. Ten by mal zaručiť, že sa emotívny príbeh tejto PlayStation exkluzivity a jeho uveriteľné postavy dočkajú starostlivosti, akú si zaslúžia. Tým ale nehovorím, že by sa filmy čerpajúce z videoherných predlôh mali prestať točiť, to vôbec nie. Naopak.

Napríklad na Uncharted s Tomom Hollandom v úlohe Nathana Drakea sa vyložene teším a úprimne si želám, aby sa film podaril. Posledné diely tejto série navyše pôsobia veľmi filmovo samy o sebe, tvorcovia by teda mali mať po ruke dostatok inšpirácie (ak nie priamo názornú ukážku), ako to nepokašľať. Keď budú s daným materiálom pracovať s rešpektom a zamyslia sa, čo je naozaj podstatou série Uncharted, mohli by sme sa konečne dočkať skvelého filmu verného svojej videohernej predlohe.

A keď to nevyjde teraz, určite sa to podarí niekedy v budúcnosti. Hollywood videohry na pokoj určite nenechá, pretože šanca na vznik obrieho kasového trháku tu nie je práve najnižšia. Ak ale doterajšie snahy o sfilmovanie videoherných príbehov na niečo poukazujú, potom je to neuveriteľná komplexita hier samotných.

Aj obyčajná skákačka v sebe často ukrýva oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať, či už ide o príbeh, herné mechanizmy, postavy, alebo unikátne svety, ktoré nikde inde nenájdete. Čím skôr si to uvedomia filmové štúdiá a režiséri, tým skôr v kinosálach budeme zažívať tie dobrodružstvá, ktoré poznáme z diskov našich herných mašín. Len pri tom už nebudeme držať myš či gamepad, ale poriadne vedro popcornu.

• Zdroje: IMDB, YouTube, Vlastné

Herná zóna