Ukážka z knihy
Hoci nemám rád všetky tie prirovnania a podobenstvá, ktorými doktor Vlach prepletá svoje temperamentné reči, uznávam, že na tom jeho názornom príklade s kostolom, ženbou a spôsobom, ktorým ženích prednesie vytúžené ÁNO, niečo je.
Doktor Vlach totiž delí kandidátov manželstva na dve skupiny. Predstavte si slávnostne osvetlený interiér chrámu, predné lavice obsadené postaršími tetami, strýkmi, pratetami, prastrýkmi, bratrancami, sesternicami a kmotrami, ktoré možno vídať spolu len pri príležitosti svadieb alebo pohrebov. Svadobčania ženícha a nevesty sa nenápadne, avšak dôkladne okukujú a sem tam sa dve hlavy sklonia k sebe a šepkajú si klebety. Sviatočne vyfintené milé deti sú napomínané k dôstojnému pokoju hlasno sa rozľahujúcim šepotom a nevesta so ženíchom stoja pred sobášiacim práve v okamihu, kedy má ženích predniesť všetkými napäto očakávané ÁNO. V tej chvíli sa rozhodne do ktorej skupiny ženích patrí. Pokiaľ ide o človeka bez fantázie, bez zmyslu pre humor a dramaticky vypätej životnej situácie, bez prílišného váhania zo seba vypustí viac či menej zovretým hlasom dvojslabičný súhlas.
Podľa doktora Vlacha existuje však ešte druhá skupina a som rád, že ma do nej dozaista nezahŕňa – jej členovia sa vo vypätej chvíli pred oltárom najprv nechápavo pozrú na sobášiaceho, akoby celkom nerozumeli otázke, potom sa s ešte záhadnejším pohľadom pootočia k dáme svojho srdca po pravici, po dramatickej pauze vytreštene pozrú na budúcu svokru, aby potom po ďalšej dramatickej pauze predniesli konečne svoje ÁNO hlasom, v ktorom zaznieva hrdinský tón nezdolného bojovníka s nástrahami osudu.
Doktor Vlach, domnievam sa, si nahovára, že by v prípade sobáša patril do tejto druhej skupiny a zdá sa, že z úplne nepochopiteľných dôvodov je na to hrdý. Zrejme sa domnieva, že takýto detinský spôsob zábavy je niečím, čo je hodné obdivu. Je však úplne zbytočné sa s ním o tom hádať.