Dark Souls III

Ak ste v posledných rokoch ochutnali niektorú z hier From Software, tak dobre viete, že tomu pocitu sa nič iné nevyrovná. Iste, za ten čas vzniklo množstvo napodobenín, často až neuveriteľne „vykrádajúcich“ mechaniky či estetiku originálu. Ale nikto nevie vyčarovať rozľahlý svet plný melancholicky temnej fantasy, groteskne fascinujúcich monštier a krištáľovo čistej hrateľnosti s takou bravúrou ako Hidetaka Miyazaki. Stačia prvé sekundy dusivo depresívneho intra a prvé kroky neľútostným údolím smrti aby sa vám zježili vlasy na zátylku, naskočila husia koža a prebudila sa vo vás duša kovaného hráča, úplne zaujatého, sústredeného a odhodlaného vydobyť si každý krok naprieč touto zdrvujúcou skúškou pozornosti a zručnosti .

Fanúšikovia nemôžu tento kúsok vynechať a nováčikovia by ho mali aspoň skúsiť.

Keďže veľa nezasvätených stále podlieha dojmu, že „kúzlo“ týchto hier vychádza len z ich vysokej obtažnosti, nedá mi to a musím aj v tejto recenzii pripomenúť, že to tak nie je. Isteže, nováčik môže ľahko umierať na každom kroku a smrť je často blesková a prekvapivá. Avšak existuje celý rad hier, ktoré sú v skutočnosti oveľa ťažšie (niektoré hardcore plošinovky ale napríklad aj obľúbené strieľačky, nastavené na najvyššiu obťažnosť). Obťažnosť v Soulborne hrách nevzniká silou alebo počtom nepriateľov, ale dôslednosťou a komplexnosťou herného sveta. Ak budete postupovať dostatočne opatrne, všímať si rôzne náznaky v prostredí, držať štít v pohotovosti a vyhýbať sa temným kútom, veľmi pravdepodobne prejdete veľkú časť hry bez smrti. Aj legendárni bossovia sa často dajú pozorovať „z opačného rohu miestnosti“, kým prekuknete ich schopnosti a odvážite sa vyraziť do boja. Celé je to jednoducho o správnom prístupe – v tomto prípade opatrnom a vnímavom.

Zároveň je pravda, že DS3 servíruje a stupňuje svoje nároky na hráča oveľa pozvoľnejšie a rovnomernejšie, ako predchádzajúce hry. Neznamená to, že by hra na začiatku bola príliš ľahká (doslova pár krokov od štartu čaká bonusový miniboss a ešte stále platí, že najobyčajnejší nepriateľ vás raz za čas prekvapí zdrvujúcim špeciálnym útokom). Ale nie sú tu žiadne náhle skoky v obťažnosti, ktoré by vás donútili zastaviť sa alebo vrátiť a pracovať na zvýšení štatistík alebo vylepšení arzenálu. Dokonca aj bossovia, akokoľvek sú epickí a pestrí (oproti DS2 je tu menej humanoidných nepriateľov a viac všelijakých zvieracích monštier), sa dajú relatívne ľahko porovnať, pokiaľ ide o obťažnosť. Samozrejme je tam vzostupná tendencia, pokiaľ ide o čoraz vyššiu silu a agresívnejšie útoky, avšak nenájdete tu nejakú vyčnievajúcu šialenosť typu Ornstein a Smough. To ale neznamená, že vás bossovia nebudú prekvapovať a decimovať, obzvlášť v druhej fáze každého súboja, keď sú už zranení a nahnevaní. Podobne ako vo zvyšku hry, aj medzi bossmi nájdete niekoľko úplne geniálnych, zbrusu nových nápadov.

Každá lokalita má navyše svoju tému, ktorá sa odráža nielen v prostredí, ale aj v nepriateľoch a taktikách. Okrem návratu celého radu klasík (ľudožravé truhly, baziliškovia a desiatky ďalších obľúbencov),je tu celý zástup nových protivníkov s nečakaným správaním. A samozrejme plno pascí, od zamaskovanej jamy na ceste cez nášľapné kuše v stenách až po nevinnú dieru v strope, z ktorej sa vám „za krk“ vysype desať monštier, hneď ako pod ňou prejdete. Pointa ale je, že sa téma každej lokality dá vysledovať, výzbroj i taktika prispôsobiť a každú pascu možno pri pozornom prezeraní uvidieť dopredu (spomeňte si na to, keď sa nadšene rozbehnete za kryštálovým jašterom a niečo nemilé vás prekvapí – týchto momentov je v hre neúrekom). Vo výsledku je hra síce pestrá a nikdy neodpustí nedostatok opatrnosti, ale ako celok mi pripadala o niečo jednoduchšia a prístupnejšia, než minulé diely série bez toho, aby pritom stratila čokoľvek zo svojho smrtiaceho kúzla.

Za zmienku rozhodne stojí technická stránka veci. DS3 beží na rovnakej technológii ako Bloodborne. Obzvlášť pre konzolistov pôjde o prvú Souls hru, ktorá vyzerá tak dobre. Horizonty rozľahlej a čarokrásnej krajiny sú úchvatnejšie, zástupy nepriateľov početnejšie a odlesky na zbroji alebo divoké svetelné efekty kúziel realistickejšie. Osobitnú pozornosť získala kožušina niektorých protivníkov alebo pulzujúci sliz alebo chápadlá niektorých monštier. Ak sa boss oháňa zapáleným mečom v jednej ruke a zmrazeným mečom (z ktorého sa drobí ľad a sneží) v druhej ruke, je to naozaj mimoriadny pohľad. Tma je často naozaj taká temná, že musíte miesto štítu vziať do ruky fakľu. Všetky prostredia sú citeľne rozsiahlejšie, ale zároveň detailnejšie a pestrejšie. Takto pôvabnú Souls hru ste skrátka ešte nehrali. Síce to nie je Cry Engine ani Snowdrop Engine, ale každučký kúsok bol tak starostlivo vymyslený a realizovaný s takou dávkou fantázie a starostlivosti o detail, že vás dokonale očarí. Bohužiaľ, konzoly platia za tú nádheru 30 fps (oproti 60 na PC) a keď ide do tuhého (napodiv ani nie pri veľkých súbojoch, ale skôr pri prechodoch medzi niektorými oblasťami), tak klesnú aj nižšie (Xbox viac a horšie, než PlayStation).

Autori nezaprú svoje narastajúce skúsenosti nielen uhladenejšou krivkou obťažnosti a vyšperkovaným audiovizuálnym spracovaním, ale tiež vyladenosťou mechaník aj lepšie prezentovaným príbehom. Základné pravidlá zostali v platnosti - vybavenie a schopnosti svojej postavy nakupujete za duše zabitých nepriateľov. Ak zomriete, nazbierané nevyužité duše zostanú ležať pri vašej mŕtvole a máte jednu príležitosť získať ich znova. V boji si strážite životy a výdrž, ale tiež nanovo sústredenosť, čo je v praxi mana (výdrž rozhoduje, koľko zvládnete uštedriť alebo odraziť úderov, sústredenosť určuje, koľko použijete kúziel alebo špeciálnych útokov so zbraňami). Štatistiky sú o niečo prehľadnejšie ako v DS2 (celé slová miesto skratiek). Špeciálne údery a zručnosti so zbraňami (aj štítmi) sú jednou z hlavných noviniek a aj keď nie sú nutné pre prejdenie hry, dodávajú súbojom šťavu a navyše môžu byť rovnako užitočné, ako pôsobivé. Súboje sú často rýchlejšie a hektickejšie, ako sme zo Souls hier zvyknutí (pripomínajú miestami Bloodborne). A náhodné invázie ostatných živých hráčov (v offline režime simulovanej NPC postavami) stále vnášajú do hry prvok totálnej nevypočítateľnosti.

Vaša postava môže opäť začať s pred-chystaným povolaním a vybavením, ale postupne sa môže špecializovať na čokoľvek budete chcieť. Niekomu sa najlepšie hrá s vrtkou postavou, vybavenou ľahkými zbraňami aj zbrojou, schopnou bleskovej kanonády útokov aj úskokov. Iný zase preferuje ťažkú výzbroj, kde je každý pohyb aj úder pomalý, ale zásadný. Obidve skupiny samozrejme využijú aj štít, či už ľahký alebo ťažký. Nechýba ani mágia, od pyromancie cez klasické kúzla a zázraky až po hexy. Hrať s iným vybavením a schopnosťami je také zábavné, že málokomu bude stačiť jediný prechod hrou (navyše sú tu minimálne tri rôzne konce). Naozaj skúsení hráči by mohli prvý prechod urobiť asi za 30 hodín, ale pre väčšinu to bude aspoň 50. Nováčikovia sa ťažko dostanú pod 100. Prostredie je z veľkej časti logicky pospájané ako v DS1, ale zároveň sa môžete medzi jednotlivými tábormi/ohňom teleportovať ako v DS2. A podľa vzoru Demon’s Souls či Bloodborne je tu oddelená domovská základňa, ktorá je tentoraz oveľa zaujímavejšia najmä väčšou prevádzkou prichádzajúcich a odchádzajúcich NPC s rôznymi zámermi a agendami.

Pre kovaného fanúšika Soulborne hier je hodnotenie DS3 pomerne sťažené tým, že veľa vecí už videl a robil v minulosti. DS3 nadväzuje na predchádzajúce diely v sérii oveľa doslovnejšie a otvorenejšie, než akákoľvek hra pred ňou. Preto tu nájdete miesta aj postavy, ktoré dôverne poznáte - rovnako ako zbrane a kúzla, ktoré ste už používali. Na jednej strane je skvelé vrátiť sa k svojim obľúbeným veciam, ale na strane druhej by som možno radšej uvítal niečo celkom nové - Bloodborne bola vďaka novému svetu oveľa mysterióznějšia aj desivejšia a s novými mechanikami aj herne zaujímavejšia. DS3 je v poradí už štvrtá Souls hra a niektoré veci sa na môj vkus opakujú až veľmi často (hoci sú stále rovnako dokonalé). Napriek tomu je ale v hre dostatok novoty na všetkých frontoch, aby aj skúsený veterán dostal ono príjemné mrazenie v chrbte, keď so zdvihnutým štítom vchádza za roh do temného zákutia, plného podozrivých zvukov alebo provokatívneho ticha. Máločo je také desivé, ako keď v temnom kúte miestnosti rozoznáte podivného netvora, zazerajúceho na vás, ale stojaceho nehybne na mieste. Prejdete okolo neho a stále si vás nevšíma. Prejdete niekoľko krokov, otočíte sa... a stojí priamo za vami. Chcete vykríknuť úľakom alebo niečo urobiť, ale už je neskoro. YOU DIED. Ako som písal na začiatku: žiadna iná hra vám nedá nič podobné. Bola by chyba nechať to len tak.

Recenziu poskytol server Eurogamer.cz